Alan Manning z London School of Economics dodáva: „Trhy – pracovné rovnako ako finančné – potrebujú istú reguláciu, aby dobre fungovali, a minimálna mzda je legitímnou zbraňou arzenálu regulácie.“
Róbert Chovanculiak z INESS-u v článku Ako kapitalizmus mzdy zvyšuje (29. 8. 2019) píše, že ľudia u nás zarábajú viac ako pred desiatimi rokmi. Iste, no to automaticky neznamená, že sa majú lepšie, dokonca v niektorých prípadoch si ani nemôžu viac dovoliť. Ale ani tak by platy nerástli, nebyť tlaku štátu a odborov.
Podľa štatistík sú mzdy v podnikoch, kde fungujú odbory, o 18 až 20 percent vyššie ako inde. Samotní zamestnávatelia opakovane varujú, že dosahy zvýšenia minimálnej mzdy sú rozsiahlejšie, lebo spôsobuje rast aj ostatných platov. Isteže, veď i to je pre nás dôvod minimálnu mzdu zvyšovať.
Lepšie zárobky nie sú pre ekonomiku strašiakom. Krajiny EÚ s najlepšími zárobkami prežili krízu pred desiatimi rokmi s menšími problémami a ich hospodárstva sa rýchlejšie zotavili.
Úspešným opatrením bolo i povinné zverejňovanie ponúkanej mzdy v inzerátoch, a najmä zákaz dohodnúť ju s novým pracovníkom nižšiu, ako bola zverejnená. Firmy to označili za ďalšie negatívne pokrivenie podnikateľského prostredia a známy portál s pracovnými ponukami za zbytočnosť. Lenže údaje práve tohto portálu ukázali, že „zverejnené mzdy vzrástli za pol roka priemerne o 59 eur. Predtým priemernej mzde vzrásť o túto sumu trvalo jeden rok“.
Dôkazov o tom, že rast príjmov pracujúcich nie je výsledkom spravodlivého kapitalistického prerozdeľovania, sa ponúka viac. Navyše lepšie zárobky nie sú pre ekonomiku strašiakom. Práve krajiny EÚ s najlepšími zárobkami prežili krízu pred desiatimi rokmi s menšími problémami a ich hospodárstva sa rýchlejšie zotavili najmä preto, lebo ľudia míňali aj za služby, ktoré zväčša poskytujú živnostníci a malé podniky.
Samozrejme, že firmy musia na vyššie mzdy zarobiť, lenže ani tu netreba mať na Slovensku strach. Napriek najnovšiemu vývoju je v desaťročnom horizonte rast produktivity práce vyšší ako rast platov.
Podľa údajov Eurostatu predstavuje produktivita na zamestnanca v Poľsku 77,5 percenta priemeru EÚ a minimálna mzda tam v parite kúpnej sily (PPS) dosahuje 933 eur. Produktivita slovenského pracujúceho je o štyri percentá vyššia, no „minimálku“ v PPS máme iba 745,20 eura. Ešte šokujúcejšie je porovnanie so Slovincami, oproti ktorým sú Slováci v produktivite horší len o jedno percento, ale slovinská najnižšia mzda dosahuje 1 058 eur.
O veľkodušnosti firiem nemôže byť ani reči. Podniky svojimi ziskami nezaostávajú za rastom platov zamestnancov. Podľa aktuálnych údajov Eurostatu predstavuje v SR čistý výnos majiteľov podnikov vyše 26 percent, pričom v Česku je to 21,5, v Poľsku 23,9 a v Slovinsku 11,3 percenta!
Mnohé malé firmy na tom síce nie sú tak dobre, no aj to je dôsledok kapitalistickej nespravodlivosti. Keď automobilky nesúhlasili s automatickým rozšírením odvetvovej kolektívnej zmluvy na všetky podniky v tomto odvetví, odborári upozorňovali, že ich motiváciou je udržať nízke ceny produktov od subdodávateľov.
Notoricky známy tlak obchodných reťazcov na našich pekárov je ďalším príkladom, že i malým firmám by sa darilo lepšie, keby neboli pod neférovým tlakom veľkých.
Americká obchodná komora na Slovensku v tohtoročnej publikácii o hospodárstve SR uvádza: „Slovensko ponúka tretie najnižšie náklady práce v eurozóne a pracovné právo ponúka viac flexibility než v ktorejkoľvek inej krajine eurozóny.“ Priestoru na ďalší rast platov a zlepšenie pracovných podmienok je teda u nás dosť.
Vyhadzovať na oči ľuďom, ako sa majú dobre, a varovať ich, aby viac nechceli, lebo bude zle… Nuž, to je ten starý „dobrý“ kapitalizmus.