Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, ku ktorej sa naša krajina hlási, je stále akosi priveľa článkov, ktoré modernú demokraciu usvedčujú z formalizmu. Inak by sa nemohlo stať, že viaceré z práv, ktoré tento dokument každému človeku priznáva, sú teoreticky zaručené, no prakticky nevymáhateľné. V článku 25 sa napríklad píše, že „každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt“, pričom prostriedkom naplnenia tohto práva je o. i. aj adekvátne bývanie.
Pred niekoľkými dňami vyšla správa Nadácie Friedricha Eberta (FES), ktorá pripomenula, že v rámci celej Európskej únie.je Slovensko krajinou s najvyšším podielom mladých ľudí žijúcich s rodičmi. Problém nespočíva v tom, čo sa posmešne nazýva „mamahotel“, teda lenivosť najmladšej generácie dospelých, no nedostupnosť nájomného bývania. To síce na realitnom trhu prítomné je, ale zvyčajne ho poskytujú súkromníci za štandardných trhových podmienok (t. j. s absurdnou výškou nájmu).
Najmä vo veľkých mestách situáciu s bývaním ešte viac komplikuje tzv. platformová ekonomika, ktorá robí krátkodobé prenajímanie nehnuteľností turistom zaujímavejším ako dlhodobý prenájom stálym nájomníkom.
Samo osebe rodiny žijúce v katastrofálnych sociálnych podmienkach bývanie nespasí. Bez rozsiahlej siete bývania s regulovaným nájmom sa však nepodarí vyriešiť vôbec nič.
Sociálne bývanie, ktoré bolo pred novembrom 1989 štandardom, je čoraz náročnejšie dostupné napriek tomu, že je oň nemalý záujem. Viaceré samosprávy sa výrazný nepomer medzi dostupnými kapacitami a dopytom usilujú riešiť čo najspravodlivejšie, napríklad žrebovaním.
Skúsenosti zo zahraničia pritom ukazujú, že zaistenie kvalitného bývania je východiskom k riešeniu palety spoločenských neduhov. Netreba objavovať teplú vodu: nie je náhoda, že demografický skok najmä v 70. a 80. rokoch minulého storočia šiel ruka v ruke s masívnou výstavbou sídlisk naprieč celou republikou. Aj FES uvádza, že takmer polovica mladých ľudí s rodinou čaká, kým budú schopní sa osamostatniť.
Uveďme príklady z iného súdka. Neďaleké Brno zaznamenalo úspech v boji s bezdomovectvom vďaka programu Housing first (Najprv bývanie). Tento model sa zakladá na poskytnutí bezplatného či výrazne dotovaného sociálneho bývania ľuďom z ulice, vďaka ktorému je pre nich omnoho jednoduchšie nájsť si zamestnanie a odraziť sa od dna.
Viedeň zabezpečuje jeden z najpremyslenejších systémov sociálneho bývania na svete napríklad aj požiadavkou na developerov, aby časť z postavených bytov poskytovali na prenájom za regulovaných, nie trhových podmienok. Výsledkom sú o čosi pestrejšie susedstvá, kde blízko seba žijú ľudia rozličného sociálneho postavenia. Ide o významný prostriedok sociálnej kohézie, ktorý zaiste prispieva k tomu, že hlavné mesto Rakúska sa dlhodobo umiestňuje na popredných priečkach sídiel s najlepšou kvalitou života.
Keď sa dnes hovorí o sociálnom bývaní, v mnohých vzkypí žlč. Majú totiž pocit, že ho dostávajú len tí, čo si ho nezaslúžia a nevážia. Nie je to pravda. Samo osebe rodiny žijúce v katastrofálnych sociálnych podmienkach bývanie nespasí. Riešenie si vyžaduje omnoho komplexnejší prístup. Bez rozsiahlej siete bývania s regulovaným nájmom sa však nepodarí vyriešiť vôbec nič.
Začiatkom 90. rokov minulého storočia došlo k masívnej privatizácii bývania. Kto si svoj byt stihol vtedy odkúpiť, mal šťastie. Ten, čo sa dostal k viacerým nehnuteľnostiam a neprešafáril ich, má dnes každý mesiac vítané prilepšenie k príjmu alebo nemusí pracovať vôbec. Je to však často na úkor generácie dnešných dvadsiatnikov či tridsiatnikov.
Väčšina z nich má totiž po ukončení štúdia v princípe iba tri možnosti: vziať si na kúpu svojho bývania hypotéku a zadlžiť sa na celý život, vynakladať najväčší diel svojho príjmu na nájom alebo ostať bývať u rodičov. Voľná ruka trhu karty opäť raz rozdala akosi nespravodlivo. Nečudujme sa preto rozpačitým volebným rozhodnutiam prvovoličov, ktorí sa cítia ako rukojemníci systému. Ten ich z domovov vyháňa za robotou na Západ (krajiny aj Európy), no zároveň ich doma drží stále nedostatočnou podporou bývania pri rozumných nákladoch.
Staré ľavicové krédo hovorí, že bez ekonomickej slobody niet ani politickej. Každoročné jesenné oslavy boja za slobodu a demokraciu by možno boli o čosi srdečnejšie, ak by ľudia mali konečne aj slobodu svojou prácou zarobené peniaze investovať podľa svojho vkusu – napríklad do založenia rodiny. A nie nimi dotovať majiteľov nehnuteľností či finančné domy požívajúce od vlád väčšiu solidaritu, než akej sa dostáva ich vlastným občanom.