Kazimir Matovič

31.07.2019 14:00

Keď sa Igor Matovič rozhodol zablokovať Námestie SNP na termín osláv nežnej revolúcie, ukázalo sa, že nie je klaun, ako si to poniektorí mysleli. Je to umelecký performer. Podpísanie oznámenia o zhromaždení na mestskom úrade bolo umeleckým aktom, ktoré na 6 dní zapečatí priestor, kde sa odohrávali najväčšie protesty v dejinách Slovenska.

Týmto novým druhom akčného umenia voči sebe síce popudil občiansku spoločnosť, no zároveň dokázal, že ho možno nazvať právoplatným dadaistom, ktorý poukazuje na absurditu kapitalistickej spoločnosti a revoltuje proti jej malomestským zvykom.

Nie u všetkých sa však Matovičov čin stretol s nepochopením. Herec a aktér novembrových tribún Milan Kňažko sa nad jeho intervenciou zamyslel hlbšie: „Všetci tí, ktorí ho už odsúdili, že sprivatizoval revolúciu, sa ho nespýtali, čo s tým chce robiť. Ja sa len pýtam: Čo keď je to inak?“

Ak sa z odkazu revolúcie nemá stať vypchatá mŕtvola a z námestia skanzen, nestačí ho premenovať, ako sa o to snaží primátor Vallo. Je potrebné udržať nažive ich pôvodný impulz, nielen dogmaticky oslavovať moc, ktorá z neho vzišla.

Sám performer na svoju obranu uviedol, že chcel zabrániť zneužitiu odkazu okrúhleho výročia novembra '89. K tomu totiž podľa Matoviča došlo pri nedávnych protestoch Za slušné Slovensko, pretože ich na vstup do vysokej straníckej politiky využil ich hlavný organizátor Juraj Šeliga.

Ak zájdeme hlbšie do minulosti, všimneme si, že podobne skončil aj tzv. protest Gorila. Výsledkom zhromaždení proti prepojeniu politických strán na záujmové skupiny nebolo prijatie zákona, ktorý by obmedzil ich vplyv, ale pridanie sa ich spoluorganizátora Petra Pčolinského k strane milionára a pravicového populistu Borisa Kollára.

Aby preto k podobnému zneužitiu a ukoristeniu revolty ulice nedošlo aj pri oslavách nežnej revolúcie, odhodlal sa Matovič na gesto hodné ruského avantgardistu Kazimira Maleviča v umení: úplným vyčistením poľa vytvoriť priestor, na ktorom by bolo možné začať tvoriť odznova.

Kým Malevič svojím Čiernym štvorcom zavrhol reprezentatívnu maľbu, performer Matovič obsadením námestia vyjadril kritiku parlamentnej demokracie, nárokujúcej si byť právoplatným vyjadrením hlasu ľudu. Matovič tu však balansuje na hrane. Sám totiž bol zvolený za jedného zo zástupcov ľudí v parlamente, nechodí však doň a opakovane si pýta od občanov súhlas, či má v politike zotrvať.

Aj keď medzi hlavné požiadavky nežnej revolúcie patrili parlamentné voľby, Matovič zabratím námestia naznačil, že práve politické strany by mohli odkaz revolúcie zneuctiť. Po tridsiatich rokoch sa odkaz ľudových zhromaždení protestujúcich proti svojvôli moci zmenil na klišé a snobizmus samozvaných osobností popierajúci hodnoty demokracie, ku ktorým sa hlásili.

Všetky revolučné činy časom strácajú svoj impulz. Keď Marcel Duchamp vystavil v roku 1917 v newyorskej galérii pisoár, chcel spochybniť hranice inštitúcií. Keď sa však z pisoára stala ikona moderného umenia, absorbovaná inštitucionálnou byrokraciou, a artikel v hodnote niekoľkých miliónov eur, poprel sa pôvodný zámer umelca.

Na protest proti takémuto prisvojeniu diela sa performer Pierre Pinoncelli do vystaveného pisoára vymočil a rozbil ho. Chcel tak pokračovať v odkaze svojho predchodcu, ktorý vyšiel z umeleckého hnutia zobrazujúceho odvrátenú stránku európskej samoľúbosti.

Či už je Igor Matovič umeleckým performerom a pokračovateľom dadaistickej tradície, alebo nie je, ak sa z odkazu revolúcie nemá stať vypchatá mŕtvola, na ktorej sa môže ktokoľvek „odbaviť“, a z námestia skanzen, nestačí ho premenovať, ako sa o to snaží primátor Vallo. Je potrebné udržať nažive ich pôvodný impulz, nielen dogmaticky oslavovať moc, ktorá z neho vzišla.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Milan Kňažko #Igor Matovič #Námestie SNP #Marcel Duchamp #Peter Pčolinský #Juraj Šeliga #November 89
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku