Vo svete vystavenom apokalypse existujúceho systému sú niektorí ľudia „pestovaní“ v liahňach, aby napĺňali túžby svojich „stvoriteľov“, tých, pre čie potešenie alebo pre pocit vlastníctva a moci, boli vytvorení.
Dystopický príbeh, ktorý opisuje možnú blízku budúcnosť, sa v niečom ponáša aj na našu politickú súčasnosť. U nás už niekoľko rokov vznikajú politické strany, ktoré si „na kľúčik“ vytvárajú (ne)politici s ambíciou zmeniť Slovensko v utopicky namodelovaný svet. Nejedna z takýchto strán, zdá sa, vznikne aj začiatkom jesene s ambíciou pred voľbami 2020 „očariť“ voličov a naplniť túžby „stvoriteľov“.
Iba pre bohatých?
Voľby naprieč demokratickým svetom ukazujú, že úspech patrí finančne zabezpečeným. V USA sa do finále boja o prezidentský mandát dostanú kandidáti, ktorí dokážu vyzbierať najviac peňazí na kampaň (Hillary Clintonová), prípadne sú takí bohatí, že si zaplatia kampaň sami (Donald Trump). Podobné prípady nájdeme aj v strednej Európe. Dnešní, nezriedka bohatí, zakladatelia strán majú zvyčajne minulosť, ktorá ich nespája s politikou.
Politikou predtým nežili, nerobili ju a ani na nej aktívne neparticipovali – často ani ako voliči. Možno na ňu zavše iba nadávali. Majú však dostatok peňazí a odhodlania. V ich živote nastala zmena a vari nutkavá túžba posunúť sa v kariére o stupienok vyššie. Rozhodnú sa vstúpiť do politiky.
Spoločnosť, ktorá rada verí mýtom a túži po „spáse“ dnes, lebo zajtra už bude neskoro, rada odovzdá moc do rúk tým, čo sa štylizujú do role mesiáša.
Neurobia to tradične či štandardne. Obe slová sú pre nich známkou staromódnosti a de facto stelesnením zla. Do politiky nechcú vstúpiť postupnými krokmi. Začať od komunálnej a neskôr sa posunúť na celoštátnu úroveň či vypracovaním sa v existujúcej strane. To trvá dlho a na to nemajú čas. Boli zvyknutí, že sú šéfmi. Rozhodnú sa, že si založia stranu, aby v nej mohli robiť predsedu. Ponúkajú tím spolupracovníkov, ktorých príbehy mytologizujú, no predovšetkým ponúkajú seba.
S ručením obmedzeným
Zo strán, ktoré zastupujú voličov a sú otvorené pre slobodnú participáciu na ideách, politike a moci, sa stávajú spoločnosti s ručením obmedzeným. Zo slovenských strán, ktoré v ostatných rokoch vznikli a chceli sa vo voľbách uchádzať o mandáty, sú najvýraznejšie OĽaNO, Sme Rodina – Boris Kollár, ktoré sa do NR SR už dostali vďaka peniazom a menu predsedu majiteľa, a Za ľudí, ktorá síce o čosi sofistikovanejšie, no tiež stavila najmä na kapitál exprezidenta Andreja Kisku.
Všetky využívajú jeden z danajských darov Igora Matoviča, ktorým je negatívne vymedzovanie sa voči politikom obviňovaným za všetky neduhy, ktoré trápia spoločnosť. Súčasne sa odmietajú zrozumiteľne ideologicky ukotviť a ako program ponúkajú marketingovo ľahko predajné homeopatiká.
Dôkazom, že na slovenského, kriticky nemysliaceho a politicky dezorientovaného voliča stále funguje kombinácia silný vodca (niekedy iba šarlatán) a placebo na úkor programu, sú volebné úspechy v roku 2016 a aktuálne preferencie Smer-SD, SNS, OĽaNO, Sme rodina a Kotleba – ĽS NS. Neprekvapí, že sa k nim utiekajú aj ďalšie politické strany, ktoré pravidelne vznikajú vždy pred voľbami.
V zajatí mesianizmu
K tomu, aby sa investícia zúročila, potrebuje strana využiť ďalšie osvedčené nástroje, ktoré zaberajú na voliča. Jeden z najosvedčenejších spôsobov je navodenie predstavy, že v najbližších voľbách pôjde o vskutku kľúčový zápas dobra a zla.
Spoločnosť, ktorá rada verí mýtom a túži po „spáse“ – dnes, lebo zajtra už bude neskoro – rada odovzdá moc do rúk tým, čo sa štylizujú do role mesiáša. Vyvolení nakoniec zasa ľahko podľahnú „jaizmu“ a presvedčia nielen verejnosť, no hlavne samých seba, že bez nich to naozaj nepôjde, že oni to urobiť musia, že predsa len to všetci chcú.
Po roku 1989 sa ukázalo, že oboma týmito syndrómami boli postihnutí Vladimír Mečiar, Mikuláš Dzurinda i Robert Fico – traja premiéri, ale rovnako aj tí, čo o kresle predsedu vlády dosiaľ snívajú – Richard Sulík, Andrej Danko a Kiska. „Ja viem, ako na to. Ja som pripravený byť premiérom. Ostatní sa musia spojiť so mnou,“ boli prvé Kiskove odkazy ostatným nádejným spasiteľom demokratickej pravice, ktorí snívajú, že zasadnú do kresla predsedu vlády. Optimizmus prieskumov však môže zmeniť neradostná realita.
Majitelia strán od prvých chvíľ chrlia vyjadrenia o tom, s kým sa nikdy nebudú chcieť deliť o moc. Iní sľubujú odbornosť, hrdosť a nešpecifikovanú slušnosť. Po takmer tridsiatich rokoch budovania demokratického politického systému Slovensko nepotrebuje ďalšie strany „na kľúčik“. Strany, ktoré budú iba splnením snov „našich ľudí“.
Omnoho dôležitejšia je zodpovedná výchova k politike a vytvorenie podhubia pre ideovú a programovú stranícku politiku, zbavenú mesianizmu, ktorá nebude iba pre bohatých.