Hoci bolo pochopiteľné, že po trinástich rokoch vlády Smeru sa táto strana bránila akémukoľvek zaradeniu medzi ľavicové subjekty, prísľub zodpovedného prístupu k verejnému záujmu, ekologické cítenie, signály o potrebe dobre fungujúceho štátu pre všetkých občanov a myšlienka svetonázorovo neutrálneho štátu sú témy, ku ktorým sa ľavicové strany bežne hlásia. Navyše PS aj so zoskupením Spolu naznačovalo generačnú rebéliu v politike, čo je takisto jedným z hesiel, na ktoré počúvajú nielen ľavicoví, ale aj pravicoví voliči.
Dopyt po podobnej politike naznačili doterajšie výsledky PS vo voľbách. V komunálnych získal hlasy bratislavských voličov kandidát na primátora Matúš Vallo podporovaný koalíciou PS-Spolu. Jej sa podarilo získať aj post prezidentky a následne prvé miesto v eurovoľbách. Zdalo by sa, že víťazstvo v tých parlamentných už bude povinnou jazdou. V slovenskej politike však nie je núdza o prekvapenia, keď favoritovi sklapli zuby naprázdno.
Ak PS nechce skončiť v naozajstnej, parlamentnej politike skôr ako začalo, mal by si Michal Truban sabatikal zobrať bez časového obmedzenia.
Nečakaný „preplesk“ zažil Robert Fico počas prezidentských volieb roku 2014 a v roku 2016 zase Radoslav Procházka. Niečo podobné sa môže stať aj súčasnému predpokladanému víťazovi budúcoročných volieb do Národnej rady.
Reč je o videách ohláseného kandidáta na premiéra Michala Trubana. Ak jedným z dôvodov odchodu prvého predsedu PS Ivana Štefunka z čela strany mali byť jeho slabšie schopnosti komunikovať na verejnosti, potom nie je zrejmé, aké kritériá majú progresívci v tejto oblasti.
O čo menej je zrejmé, čo má byť obsahom tzv. progresívnej politiky, osobitne v sociálno-ekonomickej oblasti, o to viac všeličo môžu vypovedať už staršie videá potenciálneho predsedu vlády. K fajčeniu marihuany sa priznával i demokratický prezident USA Bill Clinton a vo svojej generácii ani Truban určite nie je ojedinelým prípadom. Iste, v najvyššej politike nie je vítaná nielen „tráva“, ale ani alkohol či iné substancie, o ktorých kolujú iba chýry.
Iná vec však je, ak na príklade skúseností s drogami vysvetľuje študentom podnikateľský úspech, navyše s použitím terminológie, ktorá nie je neznáma ani takým ľuďom, čo podobné látky skúšali v rámci študentskej recesie. Interpretácia života ako jedného dlhého drogového záťahu neveští nič dobré pre budúcnosť krajiny ani pre študentov, ktorým o svojom podnikateľskom úspechu Truban hovoril. Dodatočné vysvetľovanie, že marihuanu užíval opakovane a raz vyskúšal aj LSD, urobil až pod silným mediálnym tlakom.
Z iného súdka sú jeho vyjadrenia o volebnom práve sociálne slabších, o lenivých a prefíkaných robotníkoch či o tom, že za neúspech si môže každý sám. To vypovedá o tom, do akej miery žije zatvorený vo svojej sociálnej bubline úspešných a bohatých ľudí, ktorí neprežívajú takmer každodenný pocit neistoty zo zajtrajšieho dňa, ale aj o jeho demokratickom cítení.
Áno, demokracia znamená vláda väčšiny a naozaj väčšina občanov nie je taká ako Truban. Napokon ani Ľudovít Kaník či Richard Sulík neoznačovali celý segment spoločnosti, konkrétne robotníkov, hanlivým výrazom „roboš“. Truban svojimi výrokmi preukázal katastrofálne nepochopenie toho, ako spoločnosť mimo jeho nádherného sveta funguje, a nič nenaznačuje, že by bol ochotný o tom čo len trochu porozmýšľať.
Napokon na prezentované videá zareagoval spôsobom hodným treťoradého dílera Herbalife – propagovaním svojej knihy, ako sa stať úspešným podnikateľom, lebo, áno, určite každý občan Slovenska sa bezproblémovo takým stane, keď si prečíta jeho knihu.
Samozrejme, človek niekedy utrúsi všeličo. Ak však chce pôsobiť v politike, tak by sa mal vyvarovať vyjadrení, ktoré ho môžu v budúcnosti kompromitovať. Nech si ich radšej ponechá na piatkové pivko s kamarátmi alebo „žúrku“ so seberovnými. Od kompromitácie ho zachráni jedine to, ak dokáže, že ho na videách v skutočnosti nadaboval Robert Fico alebo Igor Matovič. Lebo hlavný rozdiel medzi výrokmi o „robošoch“ ako špeciálnej kaste a Slotovými vyjadreniami na adresu Rómov o „krátkom dvore a dlhom biči“ spočíva iba v odlišnom druhu užívanej omamnej látky.
Diskriminácia existuje nielen na základe rasy či sexuálnej orientácie, ale aj príjmov, či už v podobe vládnych politík, alebo neoliberálneho diskurzu. V oboch prípadoch vychádza z arogancie silnejšieho a z predstavy o vlastnej nadradenosti.
Ako chcú ďalej s lídrom typu Michala Trubana koexistovať jeho spolustraníci, ako sú Ivan Štefunko či Irena Biháriová, ktorí sa dlhoročne hlásili k ľavici? Ak sa nechcú hanbiť za svoju minulosť i súčasnosť, mali by svojmu šéfovi navrhnúť, aby si vyskúšal v praxi najnovšiu iniciatívu PS – sabatikal (neplatené voľno, keď človek dočasne „vyhorí“).
Ak strana nechce skončiť v naozajstnej, teda parlamentnej politike skôr ako začala, mal by si sabatikal zobrať bez časového obmedzenia. Predstavitelia PS by si mali spomenúť, že arogancia neoliberálov v minulosti priviedla k moci Vladimíra Mečiara, ba dokonca aj Jána Ľuptáka so Združením robotníkov Slovenska.