Cyperská udička na tureckých voličov

16.08.2019 16:00

Ak je v rastúcej nestabilite medzinárodnej politiky niečo najmenej stabilné, je to zahraničná politika Tureckej republiky. Výraznou mierou sa do jej nevypočítateľnosti premieta snaha vládnucej kliky prefíkane kmitať medzi dominantnými hráčmi a získavať od nich bonusy.

Ak chcete úplatky. Sčasti ide o konzekvencie vnútornej nestability krajiny na Bospore ako také.

Súčasná Malá Ázia trpí mnohými ťažkosťami. Viacerými, ako regionálna mocnosť dokáže uniesť. Panuje vnútropolitické napätie, lebo, parafrázujúc prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, „vystúpila z električky demokracia". A to sa mnohým nepáči.

Na hornatom území žijú aj milióny migrantov. Tými sa síce dá obstojne vydierať Európa, ale predstavujú bremeno, a to i hospodárske, čo pre štát s upadajúcou ekonomikou nie je veľmi povzbudzujúce.

Najväčšou starosťou Ankary, ktorá po desaťročia vedie ozbrojený konflikt s početnou kurdskou menšinou, je však niečo iné. Medzinárodnopo­litické dôsledky čoraz vypätejšieho zasahovania do záležitostí susedov. Najmä Sýrie a Iraku, kde erdoganovci hlasno porušujú už aj tak rozkolísané medzinárodné právo. Len aby stoj čo stoj zabránili vytvoreniu akejkoľvek kurdskej štátnosti.

Od 70. rokov minulého storočia nie je Cyprus jednotný. Jeho rozštiepenie vojenskou hranicou na dve znepriatelené časti má na svedomí turecká agresia.

Mustafa Kemal Atatürk by sa asi súčasnému Turecku veľmi čudoval. Výpady do zahraničia sú okatou súčasťou rozpínavosti Turecka, ktorého velikášsky „sultán" minulý týždeň avizoval operáciu „na východ od Eufratu".

Pri svojich agresiách Turci skvelo vojensky využívajú rozhádanosť kurdských skupín a súčasne útočnými akciami stupňujú domáce ostro nacionalistické nálady. Dnes sa to zrazu interpretuje ako prednosť, ktorú maloázijskému národu jeho nepriatelia závidia. Od toho je, samozrejme, už iba krôčik k tvrdeniu, že nebezpečenstvo pre krajinu „veľkého vodcu" prichádza z východu i zo západu. Vlastne odvšadiaľ.

Nezvládnuté ambície prezidenta však zapríčinili prepad vzťahov so Spojenými štátmi i s Európskou úniou. Začlenenie Malej Ázie do EÚ nie je na programe dňa. Odpoveďou sa stal rozmach spolupráce s Ruskom a Čínou, ktoré sa však netaja pocitom nadradenosti nad strategickým partnerom na hraniciach dvoch kontinentov.

Do rámca tureckej zahraničnej politiky patrí aj rast napätia okolo cyperských teritoriálnych vôd. V nich sa našli zásoby zemného plynu, od ktorého si viaceré štáty sľubujú zmenšenie energetickej závislosti od uhlíkových palív z Ruska.

Zdroje by chcela diverzifikovať aj Ankara, lenže jej úsilie získať kúsok z koláča má tiež rozmer čisto politický. Od 70. rokov minulého storočia nie je Cyprus jednotný. Jeho rozštiepenie hranicou na dve znepriatelené časti má na svedomí turecká agresia, ktorú pred 45 rokmi viedli podobné pohnútky, aké dnes Ankare velia tiahnuť proti kurdským milíciám.

Vtedajšiemu pokusu miestnych gréckych obyvateľov o pripojenie k pevninskej „Helade" (na základe starého ideálu tzv. Enosis – o únii všetkých Helénov) zabránila turecká armáda. Jej inváziou vzniklo závislé územie, Severocyperská turecká republika, ktorú okrem Ankary nik neuznal.

Bolo to nezákonné vytvorenie bábkového štátu, do ktorého sa presťahovalo veľa Turkov z pevniny, a situácia sa nikdy uspokojivo nevyriešila. Hoci pred vstupom všeobecne uznávanej Cyperskej republiky do EÚ v roku 2004 sa objavili pokusy o opätovné zjednotenie ostrova.

Iste to nebude Erdogan, kto by niečomu takému prial. Tým skôr, že si z mladosti pamätá, aký „skvelý“ ohlas mal vpád v prospech „tureckých bratov". V regióne východného Stredomoria, kde sa právo a výzvy OSN ignorujú ako na bežiacom páse, by bolo hrubou chybou nevyužiť túto obohratú pesničku. Udičku na voliča.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Turci #Severocyperská turecká republika #Recep Tayyip Erdogan #Mustafa Kemal Atatürk #Kurdi #Helada #Cyprus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku