Ich vzťahy neboli nikdy priateľské, no pokiaľ sa cesty týchto dvoch veľkých krajín skrížili, tak boli maximálne pragmatické. Pričom ich posledné spojenectvo z čias studenej vojny sa skončilo obratom k prozápadnému smerovaniu Číny.
Pred piatimi rokmi iniciatíva budovať strategické partnerstvo vychádzala skôr z ruskej strany, no v poslednom období je toto úsilie pomerne vyrovnané. Dôvodom je spoločný menovateľ: Spojené štáty.
Kým pred piatimi rokmi hnali Rusov zo Západu, tak dnes obchodná vojna s USA a stupňujúce sa napätie v Juhočínskom mori tlačia zase na Peking. Inými slovami, liberálny hegemón urobil hneď niekoľko hrubých strategických chýb, keď vyhlásil vojnu na dvoch frontoch. Vo Washingtone predpokladali, že sa im podarí obe mocnosti zadusiť v ich novom rozbehu, no zistili že globálny systém je výrazne prepletený vzájomnou závislosťou. A tak dnes Moskva s Pekingom dokážu ponúkať alternatívu k liberálnemu poriadku pod vedením USA.
K nej inklinujú najmä skorumpované či autoritatívne režimy, keďže Čína a Rusko sú paradoxne vo svojej investičnej politike omnoho liberálnejšie než liberálny hegemón. Nejde o to, že by Američania neinvestovali do skorumpovaných a autoritatívnych režimov, ale o následnú snahu direktívne riadiť domácu politiku v krajinách, kde smerujú investície z USA.
Pokiaľ sa Rusku a Číne podarí nájsť dlhodobý spoločný záujem, môže sa stať, že sa im podarí vytvoriť alternatívnu štruktúru medzinárodného systému.
Ak si však zložíme ružové okuliare a pozrieme sa na rusko-čínske vzťahy reálnou optikou, vidíme záujem Pekingu o ruské nerastné bohatstvo a o vojenské technológie. Čínska rozvíjajúca sa ekonomika je doslova čiernou dierou na energetické suroviny, no z ruskej strany nejde o veľmi výhodný biznis. Čína totiž ako strategický partner neplatí tak dobre ako bohaté európske krajiny. V porovnaní s Ruskom alebo so Spojenými štátmi zostáva vojenským trpaslíkom. O tom svedčí aj fakt, že jej letectvo používa ruské motory do stíhačiek. Rusi sa, naopak, dostali naspäť medzi svetovú špičku vo vojenských technológiách, čo potvrdzuje aj zvyšujúce sa napätie medzi USA a krajinami, ktoré sa tieto vojenské technológie rozhodli nakúpiť.
Paradoxom celého vzorca vo vzťahu Rusko – Čína – USA je ambícia Washingtonu získať Moskvu na svoju stranu pri zadržiavaní rastu Číny. Rusko, trpiace posledných päť rokov pod enormným ekonomickým tlakom USA, sa tak pravdepodobne stane záchrancom alebo katom Západu. Oba scenáre sú však viac než reálne, napriek ich bizarnej povahe. Peking totiž neskrýva svoje globálne ambície, no zároveň jeho genetický kód zahŕňa striktnú hierarchiu.
Napriek schopnosti súčasného ruského vedenia komunikovať s diametrálne odlišnou kultúrou v Pekingu, túto vlastnosť ďalší establišment v Moskve nemusí mať. Takisto sa „ruský obrat“ nemusí stať úmyselne a oba štáty môžu byť proti sebe poštvané taktickým konaním tretej strany. Existuje aj možnosť, že po opätovnom nástupe demokratov do Bieleho domu prevládne stratégia uzmierenia s Čínou. Tá sa už v histórii raz obrátila Sovietskemu zväzu chrbtom, na čo dodnes Rusi s horkosťou spomínajú.
Je otázne, či americký tlak ostane spoločným menovateľom v spojenectve Ruska a Číny. Obe krajiny však vedia, že zahraničnopolitický kurz superveľmoci spoza Atlantického, resp. Tichého oceánu sa mení rýchlo a dôsledky týchto zmien môžu byť fatálne. Preto by mali dôraznejšie podporovať stabilný ekonomický rast vo svete. Ten môže skrývať práve čínska verzia globalizácie, ktorá je alternatívou k hyperglobalizácii, teda ku globalizácii sprevádzanej agresívnym liberalizmom. Pokiaľ sa Rusku a Číne podarí nájsť dlhodobý spoločný záujem, môže sa stať, že vytvoria alternatívnu štruktúru medzinárodného systému. Ak si ktosi myslí, že by do nej západné štáty a spojenci USA z Ďalekého východu nechceli patriť, tak spoločným menovateľom tejto štruktúry sa môže stať dlhodobý ekonomický rozvoj bez ohľadu na vnútorné zriadenie krajiny.
To znamená omnoho stabilnejší systém z politického hľadiska a vysokú mieru inklúzie, inými slovami win-win čiže výhody pre všetkých. Zameranie sa na ekonomický rozvoj v stabilnom prostredí je priaznivejšie pre celkový rast, ako keď sa politický kurz mení každé štyri roky a existuje pritom permanentná hrozba zásahov do vnútorných záležitostí iných krajín. Preto táto alternatívna štruktúra už dnes oslovuje mnoho štátov vo svete.