Do Gdanska pricestujú zástupcovia členov EÚ, NATO a Východného partnerstva. Oficiálne Dudov krok nebol motivovaný historicky, ale výber pozvaných hostí je zdôvodňovaný „súčasným kľúčom“.
Stretnutie v Gdansku však nepochybne zvýrazňuje aj rozdielne vnímanie spoločnej európskej minulosti. Poľsko dlhodobo vyslovuje nespokojnosť s prístupom ruskej strany pri vyšetrovaní Katynského masakra, keď jednotky NKVD v apríli – máji 1940 zavraždili približne 20-tisíc poľských vojenských zajatcov a intelektuálov. Rozdielne interpretácie sa týkajú aj nedávneho 80. výročia podpísania sovietsko-nemeckého paktu o neútočení, známeho skôr podľa mien šéfov rezortov diplomacie oboch štátov – Viačeslava Molotova a Joachima von Ribbentropa.
Jeho súčasťou bol aj tajný dodatok, ktorý definoval rozdelenie sfér vplyvu oboch totalitných veľmocí na úkor Poľska, Rumunska, pobaltských štátov a Fínska. Samotný pakt bol podpísaný 23. augusta 1939, t. j. iba týždeň pred nacistickým útokom na Poľsko, a 17. septembra sa k nacistickej agresii pripojil ZSSR. Pakt otvoril cestu nielen k napadnutiu Poľska a Fínska, ale aj k anexii Pobaltia a súčasného územia Moldavska. Pre Slovákov a Čechov znamenal uznanie výsledkov Hitlerovej politiky v rokoch 1938–1939.
V otázke spoločnej historickej pamäti je európsky kontinent mentálne rozdelený viac, ako to bolo kedykoľvek predtým od roku 1989. Rozdielne interpretácie sa týkajú aj nedávneho 80. výročia podpísania sovietsko-nemeckého paktu o neútočení, známeho pod názvom Molotov – Ribbentrop.
Na popud posledného šéfa sovietskych komunistov Michaila Gorbačova v decembri 1989 Zjazd ľudových poslancov ZSSR tento pakt odsúdil. V súčasnom Rusku však silnejú opačné hlasy. Tak napr. minister zahraničných vecí RF Sergej Lavrov odmietol akúkoľvek zodpovednosť ZSSR za vyvolanie vojny a pakt označil za nutnosť. Šéf ruskej Služby vonkajšej rozviedky Sergej Naryškin v tejto súvislosti v duchu stalinskej historiografie tvrdí, že v roku 1921 Poľsko odtrhlo od ZSSR historické ruské územia západnej Ukrajiny a Bieloruska. Odhliadnuc od toho, že ukrajinská Halič a Ľvov nikdy pred rokom 1939 súčasťou Ruska neboli, jeho argumentácia nápadne pripomína ruské zdôvodňovanie anexie Krymu v roku 2014. Popri významnej štátnej funkcii je Naryškin zároveň od roku 2012 predsedom Ruskej historickej spoločnosti, hoci nie je historikom ani podľa vzdelania, ani na základe vedeckých výsledkov.
O potrebe revidovať kritické hodnotenie paktu v súvislosti s nedávnym výročím písal aj Michail Miagkov, šéf Ruskej vojensko-historickej spoločnosti vytvorenej z iniciatívy V. Putina. Bývalý minister obrany RF Sergej Ivanov sa zas vyslovuje za to, aby bol pakt zbavený „negatívneho vyznenia“. Na stránkach provládneho denníka Izvestija zas politológ Michail Vedrussov (ten istý, ktorý označil československú jar v roku 1968 za „prvý farebný prevrat“) argumentoval paktmi o neútočení s Nemeckom, ktoré podpisovali o. i. aj Poľsko a pobaltské štáty. Súčasťou žiadneho paktu však neboli dohody o rozdelení cudzích území.
Poľsko si síce v roku 1938 strelilo do nohy, keď sa podieľalo na delení Československa z vôle Hitlera, za čo sa predstavitelia Poľska v roku 2009 aj oficiálne ospravedlnili. Obhajcovia paktu Ribbentrop – Molotov aj z radov slovenských, najčastejšie facebookových, historikov však decentne zabúdajú pripomenúť, že Poľsko neuzavrelo iba pakt o neútočení s Nemeckom (bez delenia sfér vplyvov), ale v roku 1932 uzavrelo podobný pakt aj so ZSSR a nebolo to Poľsko, ktoré ho v roku 1939 porušilo.
Výročie podpísania paktu si na základe rozhodnutia Európskeho parlamentu od roku 2008 EÚ pripomína ako Európsky deň pamiatky stalinizmu a nacizmu. Pri príležitosti 80. výročia podpísania paktu zástupcovia rezortov diplomacie Poľska, Litvy, Lotyšska, Estónska a Rumunska vyzvali presadzovať historickú spravodlivosť a presadzovať povedomie verejnosti o dôsledkoch totalitného dedičstva na európskom kontinente. Vyzvali Európanov, aby nikdy netolerovali totalitarizmus a genocídu namierenú proti akémukoľvek národu.
V roku 2014 prezident RF Putin zdôvodňoval právo použitia sily na ochranu rusky hovoriaceho obyvateľstva Krymu, resp. ruskojazyčného obyvateľstva Ukrajiny. Legalizoval tak právo zasahovať proti susedným štátom prakticky kedykoľvek na etnickom princípe, čo takmer „cez kopirák“ pripomína Molotovovu argumentáciu o sovietskej ochrane Ukrajincov a Bielorusov žijúcich na poľskom území z roku 1939. Tak ako Molotov v roku 1939 hovoril o „vnútornej neudržateľnosti poľského štátu“, tak v súčasnosti dobrovoľní i menej dobrovoľní šíritelia kremeľskej propagandy hovoria o Ukrajine ako o zlyhávajúcom štáte. Historickými a etnickými dôvodmi sa zdôvodňovalo aj delenie Československa v roku 1938. Preto si udalosti spred osemdesiatich rokov treba pripomínať aj teraz.