Repatriácia ziskov a dividend v zahraničí začala podliehať schváleniu centrálnej banky vzhľadom na to, že začalo dochádzať k mimoriadne rýchlej repatriácii ziskov zahraničnými dcérskymi spoločnosťami v prospech materských spoločností. Pri vývoze sa musia exportné zisky zameniť na domácu menu do piatich dní. Prístup firiem k devízam je obmedzený.
Aj predtým nový minister financií Hernán Lacunza navrhoval predĺžiť životnosť štátnych pôžičiek, pretože vláda nedokázala refinancovať krátkodobé úvery. Tieto opatrenia znamenali úplný zvrat dovtedajšieho kurzu. Keď vláda oznamovala núdzové opatrenia, zdôraznila, že sa neuvažuje o obmedzení výberov amerických dolárov alebo pesos z účtov. Počas poslednej veľkej finančnej krízy v rokoch 2001 a 2002 boli účty v skutočnosti zmrazené. A spomienky na túto krízu sú stále čerstvé…
Súčasná vláda Mauricia Macriho bola zvolená koncom roku 2015 s agendou, ktorá sľubovala voľný prístup k devízam, ekonomickú liberalizáciu a menej korupcie. Najsilnejšiu podporu zaznamenala medzi podnikateľskými skupinami a vyššou strednou triedou. Tieto sociálne skupiny boli rozhorčené tým, že dovtedajšia vláda Cristiny Fernández de Kirchner použila časť príjmov z vývozu poľnohospodárskych produktov na financovanie sociálnych transferov chudobným, posilnila odborové zväzy a zaviedla devízové kontroly.
Podmienkou záchranného programu MMF pre Argentínu bolo zavedenie tvrdých úsporných opatrení, ktoré viedli k zlepšeniu obchodnej bilancie, no za cenu ďalšej recesie a prudkého rastu nezamestnanosti.
Macriho vláda zvrátila politiku kirchnerovského obdobia a vrátila sa k politickým krokom, ktoré pred 18 rokmi viedli k finančnej kríze. Zrušila kontroly výmenných kurzov. Umožnila rýchly nárast dolárových vkladov a úverov pre domáce transakcie. A to je veľmi rizikový krok, pretože ľudia zarábajú v pesos, no do platobných povinností vstupujú v zahraničnej mene.
Dôvera strednej triedy v domácu menu je nízka pre opakujúce sa finančné krízy. V dôsledku polodolarizácie ekonomiky je však finančný systém oveľa zraniteľnejší. Predchádzajúce Kirchnerovej vlády si zvolili reštriktívny kurz vo vzťahu k zahraničným veriteľom a s väčšinou veriteľov vyrokovali výrazné zníženie zahraničného dlhu.
Argentínsky zahraničný dlh sa vyšplhal zo 167 miliárd roku 2015 na 261 miliárd dolárov v roku 2018. Žiadna iná latinskoamerická ekonomika nezaznamenala takýto prudký nárast. Úvery sa však nepoužili na produktívne účely. Vo veľkej miere sa nimi financoval únik kapitálu a zvyšujúci sa dovoz. Ten začal rásť rýchlejšie ako vývoz a obchodná bilancia sa dostala do červených čísel.
Ekonomická politika terajšej vlády prispela k výraznému nárastu dovozu, keďže sa zamerala proti výrobe a viedla k deindustrializácii. Podstatne vzrástla aj nezamestnanosť a chudoba. Výsledkom je obrovská nerovnováha medzi rýchlo sa zvyšujúcim zahraničným dlhom na jednej strane a pomaly rastúcim vývozom, oslabením produktívnej základne a slabým rastom výkonnosti na druhej strane.
Tieto komplikácie sa objavili už vlani na jeseň. Americká centrálna banka vtedy naznačila zmenu v úrokových politikách USA, krajiny ako Argentína a Turecko, kde sú zahraničné kapitálové toky kľúčovým pilierom ich hospodárskeho modelu, sa dostali do finančných ťažkostí.
Medzinárodný menový fond ponúkol Argentíne rozsiahly úverový program s cieľom stabilizovať Macriho ekonomický model. Benjamin Gedan, ktorý vedie argentínsky projekt Wilsonovho centra vo Washingtone, opísal postoj MMF vo Financial Times takto: „Prisvojili si ich v rovnakej eufórii, akú prežívali investori.“ Klasické hospodárske ukazovatele sa však sotva stali ekonomickými dôvodmi na eufóriu. Tá mala skôr politický a ideologický charakter.
Podľa Gedana bola motivovaná vnímaním, že „ekonomika číslo dva v Latinskej Amerike prijala Washingtonský konsenzus“, ktorý predstavuje záväzok realizovať neoliberálne politiky. Podmienkou záchranného programu MMF bolo zavedenie tvrdých úsporných opatrení, ktoré viedli k zlepšeniu obchodnej bilancie, no za cenu ďalšej recesie a prudkého rastu nezamestnanosti. Znehodnotenie argentínskej meny peso podnietilo infláciu, ktorá dosahovala 45,5 percenta už roku 2018.
Pri zhoršujúcej sa sociálnej a ekonomickej situácii vláda stratila pôdu pod nohami. V auguste 2019 stredoľavý prezidentský kandidát Alberto Fernández získal 47,7 percenta v predbežných voľbách, v ktorých sa mali určiť stranícki kandidáti na prezidenta a guvernérov. Macri ďaleko zaostal s 32 percentami. Ak sa tento výsledok zopakuje v nadchádzajúcich prezidentských voľbách, Fernández by vyhral už v prvom kole.
Pre pravicové strany bola porážka v predbežných voľbách krutejšia, ako očakávali. Vo finančnej komunite vypukla panika. Akciové trhy a výmenné kurzy sa zrútili. MMF zatiaľ za Macrim stojí – rovnako ako stál za Argentínou v mesiacoch pred krízou v rokoch 2001 a 2002. Nie je jasné, či labilná finančná konštrukcia tohto štátu vydrží do konca Macriho mandátu. A reputácia MMF začala opäť silne trpieť.