V predkladacej správe i v príhovore v pléne parlamentu zdôraznil, že je presvedčený o tom, že si treba stále pripomínať obete holokaustu, ako aj zápas proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie.
Bol to ten istý Robert Fico, ktorý pred pár dňami zverejnil podporné stanovisko pre Milana Mazureka z ĽS NS, ktorého súd zbavil poslaneckého mandátu za rasistické výroby o Rómoch? Bývalý premiér sa tak postavil na stranu tých, čo vyvolávajú nacionálne vášne, šíria anticigánizmus a vyzývajú na selektívne riešenia na etnickom princípe.
Robert Fico asi zabudol, že pamätný deň, ktorý sám navrhol uzákoniť, sa viaže k nariadeniu vlády vojnového Slovenského štátu o právnom postavení Židov, smutne známom ako Židovský kódex. A tiež zrejme zabudol na to, že podobnú vyhlášku v apríli 1941 vydalo ministerstvo vnútra vo vzťahu k Rómom. Tá potvrdila zmenu zaobchádzania s rómskym obyvateľstvom.
Nesmeli už viac cestovať verejnými dopravnými prostriedkami, mali obmedzený vstup na verejné miesta, do miest a obcí smeli vstupovať iba vo vymedzené dni a hodiny, napríklad dvakrát do týždňa v dopoludňajších hodinách. Nesmeli vlastniť psov, v obchodoch a pohostinstvách im nemohli predávať alkoholické nápoje, opakovane ich vystavovali ponižujúcim telesným prehliadkam. Rómovia tiež museli odstrániť svoje obydlia od miestnych ciest do minimálnej vzdialenosti dva kilometre od obce. Olaským Rómom odobrali kone, vozy a tiež oprávnenia na prevádzkovanie živností.
Tisíce rómskych mužov dala Tisova vláda internovať v pracovných útvaroch. Koncentračný tábor zriadený na konci vojny v Dubnici nad Váhom, v ktorom zadržiavali približne 700 Rómov, naznačuje, aký osud im pripravoval vojnový Slovenský štát. Hybnou silou na spustenie holokaustu bola neznášanlivosť podporovaná teóriami o menejcennosti niektorých rás.
Doposiaľ iba kotlebovci neuznávajú holokaust, preto je alarmujúce, ak sa aj predstavitelia štandardných politických strán uchyľujú k rasistickým výrokom.
Reči o neprispôsobivých Rómoch, zaťažených geneticky podmienenou asociálnosťou, vyústili krátko pred polovicou minulého storočia do likvidácie asi pol milióna európskych Rómov. Zomierali v koncentračných táboroch, počas pochodov smrti, ale aj v dôsledku otrockej práce, či len tak, lebo sa ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Pritom za genocídu Rómov nik nebol potrestaný!
Zdá sa, že po vyše sedemdesiatich rokoch sme schopní o obetiach holokaustu hovoriť s pietou. Zároveň sú niektorí schopní šíriť rovnakú neznášanlivosť aj v súčasnosti. Deň obetí holokaustu a rasového násilia by sme si mali pripomínať čítaním mien zavraždených, spomínaním na historické súvislosti, ale predovšetkým by sme mali byť schopní identifikovať paralely v prístupoch a rétorike. Doposiaľ iba kotlebovci neuznávajú holokaust, preto je alarmujúce, ak sa aj predstavitelia štandardných politických strán uchyľujú k rasistickým výrokom.
Americký spisovateľ, filozof a humanista Elie Wiesel, ktorému v roku 1986 udelili Nobelovu cenu mieru za dlhoročnú aktivitu v boji na obranu ľudských práv a za umeleckú tvorbu, raz povedal: „Národ, ktorý sa z histórie nepoučí, je odsúdený si ju zopakovať.“
Som presvedčená, že si obyvatelia Slovenska nechcú zopakovať krvavú vojnovú históriu svojej krajiny. Preto by politici mali veľmi dôsledne zvažovať, čo hovoria a čo podporujú. Dejiny nám ukázali, že s rasizmom sa nedá koketovať. Človek je buď rasista, alebo stojí na druhej strane.