Ak až 63 percent našich podnikateľov podľa slovenského ekonomického týždenníka očakáva skôr áno alebo rozhodne áno spomalenie hospodárskeho rastu SR, je to zlá správa. Aj index globálnej ekonomickej dôvery v treťom štvrťroku 2019 podľa nemeckého inštitútu Ifo ďalej poklesol až na mínus 10,1 bodu. Keby objektívne dôvody k ekonomickému pesimizmu neboli markantné, i tak by teda hrozilo, že by sa negatívne očakávania napokon naplnili.
Zmierniť sa ich snažia vyjadrenia politikov, ktorí si toto nebezpečenstvo uvedomujú, a predpovede viacerých medzinárodných inštitúcií, ktoré predikujú spomalenie hospodárskeho rastu, no žiadny hlboký prepad. To, ktorá predpoveď a v akom rozsahu sa naplní, bude závisieť aj od toho, ako zareagujú vlády a centrálne banky v kľúčových štátoch, akými sú USA a v eurozóne ECB, národné vlády, predovšetkým nemecká. Čakať, že americký prezident Donald Trump, ktorý rozohral obchodnú vojnu, ju zastaví, alebo že brexit sa napokon nestane, môže už iba nenapraviteľný optimista.
Najväčší vinník eurozóny
Nemecko v druhom štvrťroku zaznamenalo prepad svojho HDP o 0,1 percenta a ešte hlbší prepad priemyselnej produkcie. No hádzať vinu iba na vonkajšie faktory ho zbavuje vlastnej viny. Desiatky rokov bol úspech nemeckého hospodárstva zavesený na exporte, ktorý umožňoval „vyvážať“ svoju nezamestnanosť do štátov, ktoré sa často i s pomocou nemeckých bánk zadlžovali.
Bude sa treba zobudiť a priznať si, že politika nulového deficitu hospodársku recesiu iba prehlbuje a predlžuje.
Číslo, ktoré ekonómovia poznajú ako deficit (prebytok) bežného účtu, dosiahol roku 2015 hranicu nad +8 percent a vlani bol iba o málo nižší. Ide o číslo, ktoré by malo vyburcovať Európsku komisiu k razantným opatreniam, lebo môže mať za následok hospodársku nestabilitu v niektorej krajine EÚ, v celej únii, ba dokonca i mimo nej. Z osobitnej správy Európskeho dvora audítorov z marca 2018 sa však dozvedáme, že komisia ich nikdy neurobila.
Nemecko nie je jediným vinníkom, ktorý prispieva k destabilizácii v EÚ, no je najväčším vinníkom. Ak je teda jeho hospodárstvo závislé od vonkajšieho dopytu a ten klesá, dostáva sa nemecká ekonomika do ťažkostí. Nemala na to myslieť skôr? No to nie je jej jediný problém.
Najviac postihnutý automobilový priemysel sa nielenže poškodil sám kauzou Dieselgate, ktorá ho stála desiatky miliárd eur, no aj zaspal na vavrínoch. Platí i za to, že premeškal včasný nástup elektromobilov.
Štát blahobytu pre korporácie
Čína je základným trhom pre nemecké autá. BMW a Daimler na ňom realizujú tretinu svojich predajov a Volkswagen okolo 40 percent. Nemecký automobilový priemysel zamestnáva iba doma okolo 800-tisíc ľudí a pokles exportu do Číny je preň ranou. Prvé prepúšťanie vo VW z novembra 2016 postihlo 30-tisíc ľudí a pokračuje. Podľa pesimistického odhadu pokles zamestnanosti v tomto priemysle dosiahne 100-tisíc. Zatiaľ je však tamojšia miera nezamestnanosti na najnižšej úrovni za ostatné roky.
Nemecký biznis však bije na poplach. Volá, aby sa Merkelovej vláda prebudila a konečne urobila rozhodné kroky. Šéf Nemeckého obchodného zväzu (BGA) Holger Bingmann ju kritizuje za to, že namiesto toho, aby riešila firemné dane, problémy infraštruktúry a vysoké energetické náklady, zaoberá sa zväčša inými otázkami, napríklad dôchodkami.
Zdá sa, že rétorika šéfa BGA sa neveľmi líši od predstaviteľov podnikateľských združení u nás. Prispievajú k tomu i médiá. Dávajú široký priestor kritike sociálnych balíčkov, z ktorých viaceré opatrenia si naozaj zaslúžia kritiku, no nechávajú bez povšimnutia „sociálne balíčky“ pre podniky.
Roky sú na programe požiadavky biznisu na dotácie alebo rozličné iné formy podpory zo štátneho rozpočtu – a vláda im väčšinou ustupuje. V týchto dňoch sa ich nároky stupňujú. Keby sme náklady s tým spojené spočítali, určite by prevýšili náklady na všetky sociálne balíčky dohromady.
Nevyhneme sa dosahu na rozpočet
Blížiaca sa recesia si zrejme vynúti opatrenia, ktoré by ju mali zmierniť. Otázkou je, aké. Mali by celé smerovať do vreciek korporácií, ktoré sa tešia nízkemu daňovému zaťaženiu a porovnateľne nižším mzdám, ako má zahraničná konkurencia, a ktoré doteraz dosahovali zisk, alebo tam, kde by mala byť „hodnota za peniaze“ dlhodobo vyššia?
Dosahu na štátny rozpočet sa nebude dať vyhnúť. Bude sa treba zobudiť a priznať si, že politika nulového deficitu – ako sa ukázalo počas Veľkej recesie po roku 2008 – hospodársku recesiu iba prehlbuje a predlžuje.
Zdá sa, že si jej škodlivosť konečne uvedomia v Nemecku. Isté náznaky tu sú. Ľavicové krídlo SPD označilo vyrovnaný rozpočet za neudržateľný. Vyzvalo svojho ministra financií, aby investoval do infraštruktúry, ochrany klímy a dodajme, že aj do vzdelania. Náš klimatický či vzdelanostný dlh je totiž väčší ako štátny dlh.