Samotné bývanie síce vykazuje menej unifikácie ako voľakedy, no stavebná kvalita je zvyčajne horšia ako za socializmu. Od zlej zvukovej izolácie až po popraskané steny či garáže zatečené po každom daždi.
Navyše sa z rúk vymklo územné plánovanie. Mnohé bytové domy sú architektonicky vyslovene podradné, a tie kvalitnejšie sa v tejto kakofónii rôznorodých štýlov stratia.
Prečo to inde ide?
Pred rokmi sme mohli tieto veci začať rozumne riadiť. S prísnym územným plánovaním a rozumnejším mixom štátnej a súkromnej výstavby. A mohli sme mať pekné štvrte s malými obytnými blokmi, developované aj verejnoprospešnými firmami.
Inými slovami, rovnako, ako to robia v Rakúsku, Nemecku, Holandsku či vo Švédsku. Ale nielenže sa to nestalo, tieto témy boli odsunuté úplne do úzadia. O budúcnosti krajiny akoby rozhodovalo len to, či sa nám podarí integrovať do euroatlantických štruktúr. Alebo či dokážeme prijať radikálne sociálne alebo daňové zákony.
Pritom hovoríme o dosahu na krajinu a životy ľudí na desaťročia. Lenže územné plánovanie je oveľa zložitejšie ako napísať niekoľko „reformných“ zákonov. Reorganizovať samosprávu tak, aby nebola zbytočne rozdrobená a vytvoriť jej mantinely, ale aj podporu z centrálnych rozvojových organizácií, to si žiada naozaj veľa energie.
A to je presne náš problém. Politiku máme takú znečistenú divadlom založeným na organizovaní tlačových konferencií, na výkrikoch a obviňovaniach, ale aj na snahe zapáčiť sa tlači či rôznym think-tankom, že na normálne organizovanie života už neostáva priestor.
Nik nebije na poplach
Je niekoľko mesiacov pred voľbami a žiadna strana nemá naozajstný program. Každá pripravuje zoznam sľubov a niektoré ich doplnia rozvláčnymi textami. Tie opisujú fungovanie rezortov nie cez to, ako lepšie uchopiť ich hlavné funkcie. Naopak, sú súborom akýchsi zlepšovacích návrhov, ktoré sa hlavných inštitucionálnych dilem ministerstiev vôbec netýkajú.
Program pritom môže mať tri podoby. Prvou je zoznam konkrétnych záväzkov voličom. Druhým rozsiahlejší text, kde sa technickejšie rozoberá, čo presne strana chce robiť, napríklad na legislatívnej úrovni.
Politiku máme takú znečistenú divadlom založeným na organizovaní tlačových konferencií, na výkrikoch a obviňovaniach, ale aj na snahe zapáčiť sa tlači či rôznym think-tankom, že na normálne organizovanie života už neostáva priestor.
Pod straníckym programom však môžeme rozumieť aj akademické či iné odborné štúdie, recepty zostavené v think-tankoch, prípadne aj rozsiahlejšie publicistické texty, ktoré nemajú priamo pôvod v strane, ale tá sa k nim hlási.
V ideálnom prípade sa politika odvíja od všetkých troch zdrojov. Žiadna strana však v skutočnosti nemá jednotlivé rezorty ani zďaleka takto komplexne pokryté. A tak dochádza napríklad k tomu, že sa o stratifikácii nemocníc hovorí tak dve desaťročia po tom, čo sa mala udiať. Dlhé roky je to každému v rezorte jasné.
Podobne ako to, že zdravotníctvo potrebuje programy preškolenia personálu a zavedenie normálneho, profesionálneho manažmentu (my sa stále tvárime, že nemocnice majú riadiť lekári). Ale aj široké preventívne programy, ktoré v krajine s katastrofálnou výživou či pohybovými zvyklosťami starších generácií nesmierne potrebujeme. Nikto nebije na poplach, napriek tomu, že sme svetovými lídrami v niektorých druhoch chorôb, ktoré priamo súvisia so zlou životosprávou.
Technokratická revolúcia
Iný príklad: veda. Za Maďarskom či Českom, o západných susedoch ani nehovoriac, značne zaostávame. Máme menej objavov, oveľa slabšiu medzinárodnú spoluprácu (bez ktorej väčšina pokročilejšieho výskumu nemá zmysel), veľmi slabý transfer vedeckých poznatkov do hospodárstva. Od roku 1989 pritom nemáme štátnu vednú politiku.
Dokonca ani ministerstvo nemá k dispozícii podrobnú mapu výskumnej infraštruktúry s číslami o vyťaženosti. Nevie, na čo niektoré výskumné pracoviská vlastne máme. Aj na mnohých z tých zdanlivo lepších v podstate podľa všetkého akurát vychovávame doktorandov, ktorí potom odídu robiť lepších laborantov na Západ.
Takto by sa dalo pokračovať. Aj z týchto dôvodov podporujem a koordinujem vznik nezávislého inštitútu, ktorý začne v nasledujúcich týždňoch fungovať ako nestranícka pôda pre podporu čisto profesionálnych, technických receptov pre verejnú správu.
Bude pokrývať aj mnohé technické a pre verejnosť nudné, ale pre krajinu životne dôležité témy, napríklad ako modelovať budúci dopyt pre rôzne časti dopravnej infraštruktúry. No zároveň bude prinášať úplne konkrétne súbory návrhov, ako podporiť hospodársky a regionálny rozvoj, zlepšiť zdravotníctvo či školstvo, alebo dať do poriadku vedu a výskum.
V období, keď je mediálny priestor zaplnený skôr úvahami o povolebných koalíciách alebo príťažlivosti lídrov, to môže znieť takmer ako trúfalosť. Ale bez nej sa k diskusii o skutočných riešeniach nedostaneme.