Česká strana sociálnodemokratická (ČSSD) má našliapnuté na to, aby si sama dala ranu z milosti. Takže jediný, kto sa ešte v regióne drží na výslní, je slovenský Smer. Oproti ostatným má tú výhodu, že oslovuje voličov od radikálnej ľavice až po politický stred.
Pražskej koalícii dominuje ľavicovo-populistické ANO 2011, najambicióznejší projekt Andreja Babiša. Táto mocenská améba by mohla rovnako dobre konať aj tvrdo pravicové kroky, keby to prinieslo obchodný či mocenský zisk jej predsedovi a jedinému faktickému hýbateľovi hnutia.
S ním do vládneho holportu išla v minulom volebnom období ČSSD, ktorá vzápätí pokazila, čo len mohla. Nebola schopná ponúknuť mediálne atraktívne postavy, na druhej strane dnešný predseda vlády skvele pochopil tajomstvo videopolitiky. Investíciu zhodnotil báječne, pretože koaličný partner alias úhlavný nepriateľ Lidový dom obsadzoval pozície tradične, po starom. Podľa partajných kamarátšaftov: „Ja na bráchu, brácha na mně.“ Priemernosť a formálnosť straníckej knižky sa stala ideálom. Expremiér Sobotka, ktorý sa na svoj post predsedu „strany a vlády“ hlavne trpezlivo presedel, prišiel pod tlakom politicko-mediálnej divízie holdingu Agrofert o všetko.
Pozície sa teda vzápätí prepólovali. Z Andreja Babiša, hoci trestne stíhaného, sa stal premiér a sociálni demokrati s ním zostali. Neukojená túžba po postoch, čo iné… V prvom období mocenskej spolupráce s multimiliardárom stratili voliča, v druhom sú na konci s dychom. Strácajú právo na (parlamentnú) existenciu, ako tomu napovedajú aj výsledky európskych volieb. V nich nezískali ani jeden mandát.
ČSSD v prvom období mocenskej spolupráce s multimiliardárom stratila voliča, v druhom je na konci s dychom. Jej potápajúcu sa loď už začínajú opúšťať krysy, zatiaľ čo hudba na palube Titanicu stále hrá ponižujúcu koaličnú pieseň.
Kým bola ČSSD silná, jej kľúčové problémy prakticky nikto neriešil. Teraz, keď sa potáca na hranici zvoliteľnosti, vystupujú o to naliehavejšie na povrch ako vred. Problémy s hrozivým zadlžením sa podarilo ako-tak vyriešiť, ale to je asi tak všetko. Ukazuje sa nedostatok kvalitných kádrov, ktoré stranícka verchuška systematicky likvidovala. Dlho sa nevykonávala kvalitná stranícka prognostika či vzdelávanie straníkov. Dlhé roky chýbala ozajstná stratégia a „výtečníci“ vo vedení oranžových nezmyselne okysličovali plameň konfliktu s bezohľadným „hradným pánom“ Milošom Zemanom – so skutočným ponovembrovým obnoviteľom sociálnej demokracie, ktorý má sloniu pamäť a vybraným spolustraníkom nikdy neodpustil „zradu" – že ho nezvolili za prezidenta v nepriamej voľbe v roku 2003.
Z motivovaného Zemana sa aj preto stal akýsi spiritus agens českej politiky, ktorý sa zmenil na temného boha pomsty. Má páky na premiéra Babiša, a súčasne si udržuje neformálny vplyv vo viacerých partajach. Vrátane vädnúcej Komunistickej strany Čiech a Moravy (KSČM), ktorej vedenie sa tiež snaží rýchlo urvať, čo sa ešte urvať dá, keďže hlasovaním podporuje vládnu koalíciu.
Vznikol tak zaujímavý paradox. Kým Smer sa zrodil spojením hlavných ľavicových síl na Slovensku, v Česku zostali oddelené a konkurenčné, spolupracujúce skôr ad hoc. Systematizácia veci prišla na program dňa až teraz, za obchodníka Babiša. Ten na rozdiel od „intelektuálnych vodcov“ Lidového domu pochopil, že spojenie s minulým režimom občanov dávno nezaujíma. Je to mocenské riešenie z núdze, s krížikom po funuse, v ktorom KSČM, blízka pôvodne ľavicovému Zemanovi, slušne pomáha pri likvidácii ČSSD. Jej potápajúcu sa loď už začínajú opúšťať krysy, zatiaľ čo hudba na palube Titanicu stále hrá ponižujúcu koaličnú pieseň.