Vláda má záujem vybrať čo najviac do štátneho rozpočtu a súčasne daňoví poplatníci chcú, prirodzene, zaplatiť čo najmenej. Zdá sa, že len direktívny prístup je už prekonaný. Treba voliť nové prístupy, hoci aj s určitou mierou rizika.
Najnovšiu novelu zákona o dani z príjmu možno považovať z tohto pohľadu za odvážny krok správnym smerom, napriek určitým výhradám a nedostatkom. Dá sa polemizovať o rešpektovaní jedného zo základných princípov zdaňovania – princípu spravodlivosti v časti stanovenia limitu obratu stotisíc eur pre zvýhodnenú sadzbu dane 15 percent, o načasovaní pomerne radikálneho opatrenia v období spomaľovania ekonomického rastu a o ďalších detailoch. Niektoré dosahy sa prejavia až po uplatnení novely a v horizonte niekoľkých rokov, tak to v prípade zmien v tomto systéme funguje.
Výzva nového ministra financií na šetrenie a efektívne hospodárenie štátu a samospráv je niečo nové a pozitívne. Vôbec sa to neprieči takým potrebným investíciám a rozvojovým programom.
Vážne obavy zaznievajú však i v súvislosti s ohrozením príjmov štátneho rozpočtu v dôsledku výpadku príjmov z tejto dane. Zaužívaný systém kvantifikácie a predikcie dôsledkov funguje tradične viac-menej na matematických a štatistických základoch.
Už menej zohľadňuje oveľa ťažšie kvantifikovateľné dosahy a vplyvy spôsobené napríklad adaptáciou platiteľov daní na nové podmienky a pravidlá, ich motiváciou k firemnému rastu či daňovej optimalizácii. Oblasť daňových medzier a tzv. šedej zóny tiež nie je zanedbateľná. Naopak.
Pri hodnoteniach novely a prijímaní uzáverov sa treba pozrieť aj do minulosti, na konkrétne dôsledky a efekty opatrení uskutočnených napríklad už v roku 2004, na skúsenosti s podobnými daňovými zmenami v okolitých krajinách či v Spojených štátoch.
Podobné, navyše plošné, zníženie sadzieb dane z príjmov na 19 percent (u právnických osôb z 25 percent) v rámci reformy z roku 2004 nenaplnilo katastrofické scenáre vo výbere daní a tieto príjmy následne každoročne rástli, hoci prechodne došlo k zníženiu podielu daňových príjmov k HDP. Nemalý podiel na tom mali aj podnikatelia z okolitých štátov, ktorí ihneď využili komparatívne výhody zdanenia u nás.
Je takmer isté, že podobný efekt sa prejaví i po súčasnom znížení sadzieb daní a zvýšení odpočítateľnej položky od základu dane fyzických osôb a že obavy samospráv miest a obcí o podielové dane nie sú až také vážne a opodstatnené.
Sadzba dane z príjmu právnických osôb sa na úroveň 15 či 21 percent dostala u nás postupne od roku 1993, keď bola vo výške neuveriteľných 45 percent. Maďarsko zaviedlo v roku 2017 sadzbu korporátnej dane deväť percent a USA ju od roku 2018 znížili z 35 na 21 percent.
Dlhé roky polemizujeme o tom, aké sadzby uplatniť pri jednotlivých daniach, či je správne zaťažená práca, spotreba alebo majetok a zisk. Kompasom často býva nekonečné porovnávanie s inými krajinami, ale takmer vôbec nie sú k dispozícii takéto porovnávania na strane výdavkov štátu a ich efektivity. Je správne a prirodzené, že platiteľov daní zaujíma i táto stránka veci. Od toho sa odvíja aj ich ochota platiť dane, zamestnávať, investovať a podstupovať riziko podnikania.
Akosi nevídame také obľúbené tlačové konferencie k návrhom opatrení na znižovanie výdavkov štátu alebo rokovania parlamentu o tejto téme. Preto prístup a výzva nového ministra financií na šetrenie a efektívne hospodárenie štátu a samospráv môžeme považovať za niečo nové a pozitívne. Vôbec sa to neprieči takým potrebným investíciám a rozvojovým programom.
To môže byť kľúč k podobne odvážnemu kroku aj pri odvodoch, ktorých výška trápi podnikateľov a zamestnancov hádam ešte viac ako samotné dane.