Vtedajšia ČSR, nedokonalá, ale demokratická, stratila 30-tisíc km2 územia, tri milióny obyvateľov, dve tretiny oceliarní, polovicu uhoľných baní, takmer celý textilný priemysel. Geograficky to postihlo Čechy a Moravu, no politicky znamenalo aj nástup fašizmu na Slovensku.
Čo sa stalo, už sa neodstane, a minulosť nemožno vždy hodnotiť kritériami súčasnosti. Jedno je však nesporné: Najbližší spojenci hodili ČSR cez palubu. Keby boli aspoň ticho, ale oni zrádzali a zároveň nahlas moralizovali. Postava premiéra Nevilla Chamberlaina, ktorý pri návrate z Mníchova jednou rukou potriasal dáždnikom a druhou papierom s mierovými zárukami od Hitlera, by bola smiešna, keby nesymbolizovala hanbu.
Poučnejšie bude odcitovať z vystúpenia premiéra Édouarda Daladiera vo francúzskom parlamente 4. októbra 1938:
„Vybrali sme si mier. Čo chcel ľud Francúzska, bolo vyhnúť sa nenapraviteľnému. Nenapraviteľnou by bola nemecká agresia. Áno, Mníchovská dohoda zmenšila územie Československa. Ale Československá republika môže pokračovať vo svojom slobodnom živote a my jej pomôžeme, ako najlepšie dokážeme. Máloktorý štát v dejinách prijal takú bolestivú obeť v záujme mieru (potlesk). Česi a Slováci sú statočné národy. Vieme, že by mohli brániť svoje územie so zbraňou v ruke a prípadne by čestne podľahli pri beznádejnom odpore. Ale ich vodcovia, prezident Beneš (potlesk), pán Hodža, generál Syrový ukázali vysoký zmysel pre povinnosť voči svojej vlasti a tiež a najmä voči ľudstvu (potlesk).“
Prázdne reči, táraniny. Daladier nebol dravec a azda ani zbabelec, no podieľal sa na zrade a zanietene ju obhajoval. Nezostal bez podpory: zo 610 poslancov mu 535 po Mníchove vyslovilo dôveru, proti hlasovalo len 73 komunistov a dvaja neposlušní.
Po vojne zostal v politike, ale na najvyššie posty už nedočiahol. Zomrel v požehnanom veku 86 rokov a odpočíva na cintoríne Père Lachaise v Paríži, v sektore 72. Keď tam našinec zablúdi, nech sa pristaví a zamyslí. Francúzi hrob svojho bývalého premiéra nenavštevujú.