U nás práve prebieha diskusia o príjme samosprávy: čím je k nám centrálna vláda vľúdnejšia, tým menej peňazí dostanú obce a kraje. Preto akékoľvek znižovanie príjmov z daní fyzických osôb má svojho nepriateľa medzi našimi starostami a miestnymi poslancami.
Príjmy samosprávy v minulom roku dosiahli 7,2 % HDP. To je za minulých 20 rokov druhý najvyšší príjem, vysoký aj vzhľadom na priemerných 6,7 % HDP od roku 2003, čiže spustenia fiškálnej decentralizácie. V porovnaní so susedmi sme však iná liga, príjem samosprávy v Česku sa v rovnakom období pohyboval okolo 11,9 % HDP, v Maďarsku 10,2 % a v Poľsku 13,3 %. Porovnanie s Rakúskom sťažuje iná štruktúra vlády, ale príjem samosprávy je v alpskej republike tiež vyšší ako u nás: spolkové republiky s priemernými 945 tisíc obyvateľmi mali v rovnakom období priemerný príjem 9,0 % HDP a k tomu samospráva mala ďalších 8,2 % HDP.
Určite treba namietať voči nedostatočnej stabilite a predvídateľnosti prostredia, v tomto možno so samosprávami súhlasiť rovnako ako s podnikateľmi, keď časté zmeny legislatívy ruinujú ich finančné plány. Namietať treba aj voči skokovým zmenám, ktoré nie sú spôsobené vyššou mocou. Problém je však asi inde – v boji za príjmy stojíme my, obyvatelia miest a dedín, skôr za centrálnou vládou než za svojimi starostami. Vrabec v hrsti je prvým, triviálnym dôvodom, rovnako ako pocit snahy o udržanie statusu quo. Existujú však aj vážnejšie dôvody.
Samosprávy sa musia začať starať o miestnu ekonomiku a prostredie – tak ako inde vo svete. Od toho sa totiž odvíja nielen miestna kúpna sila, ale aj potreba vzdelania, bývania, infraštruktúry atď.
Regulácie centrálnej vlády. Niekedy to vyzerá tak, akoby samospráva bola skôr objektom než partnerom rozhodovania centrálnej vlády. Tá sa chtiac či nechtiac dostáva do pozície vševedka popierajúceho princíp subsidiarity, ale obom to asi vyhovuje. Samospráva nie je vážnym reprezentantom záujmov obyvateľov.
Pokiaľ ide o financie, tak už dávno vieme, a prežili sme aj neúspešné pokusy o zmenu, že súčasný stav nie je udržateľný. Prílišná závislosť od vývoja výnosov dane z príjmu fyzických osôb je problematická, lebo kopíruje hospodársky cyklus rovnako ako aj nastavenie parametrov dane. Pritom boj za nízke sadzby u nás nikdy neprestal. Samospráva by mala zvážiť možné úspory z reformy verejnej správy, mala by si zabezpečiť vlastné príjmy z majetkovej dane a, áno, aj z výnosov zo svojich kapitálových podielov a mala by mať dostatočné kapacity na fundované rokovania s centrálnou vládou o daňovom mixe.
Tretím dôvodom je výkon. Samosprávy tvrdo pracujú, majú mnoho zodpovedných úloh, ale ich klienti, ľudia, akoby to nie vždy takto vnímali. Otázkou je, čo bráni samospráve, aby sa viac realizovala v tých oblastiach, ktoré nás zaujímajú, a nemusela sa vyhovárať na klasické „nedá sa, lebo zlá vláda“. Chýbajú len financie, alebo aj kompetencie či záujem riešiť skutočne podstatné veci, svojím vlastným inovatívnym spôsobom? Samosprávy sa musia začať starať o miestnu ekonomiku a prostredie – tak ako inde vo svete. Od toho sa totiž odvíja nielen miestna kúpna sila, ale aj potreba vzdelania, bývania, infraštruktúry, atď.
Riešením je zapojenie šikovných ľudí, ktorých samospráva má, do partnerstiev s centrálnou vládou a prevzatie svojej časti zodpovednosti za lepší život na Slovensku.<pe>