Sloboda konzumu nie je základné ľudské právo

02.10.2019 14:00

Tento rok sa bude možno už čoskoro označovať ako bod zlomu, v ktorom sa klimatická kríza prevalila do klimatického kolapsu. Už teraz sa však ukazuje, že 30-ročná politika podpory rastu výroby a spotreby za každú cenu narazila na limity planetárneho systému.

Pritom išlo o tri desaťročia, v ktorých sa politika zadúšala heslami o slobode podnikania, obchodovania, cestovania a konzumovania, ktorým už nič nemalo stáť v ceste. Dokonca ani varovania, že táto politika vedie k sebazničeniu. Sloboda neobmedzenej kumulácie bohatstva a neobmedzeného konzumu totiž vyžaduje neobmedzené čerpanie prírodných zdrojov a rovnakú produkciu znečistenia a odpadu.

Nie je náhoda, že až polovicu všetkého uhlíka vypusteného do atmosféry od začiatku priemyselnej revolúcie ľudstvo vyprodukovalo za posledných tridsať rokov, teda od kolapsu režimov, ktoré diskvalifikovala aj ich neschopnosť naplniť konzumné očakávania. Nasledoval prudký rozvoj konzumno-trhovej spoločnosti na celom svete.

Partia kovbojov tiahne prériou

Ešte v 60. rokoch minulého storočia prirovnal britský ekonóm Kenneth E. Boulding planétu Zem k vesmírnej lodi, ktorej posádka musí pozorne sledovať všetky chemické a fyzikálne parametre prostredia (zloženie vzduchu, jeho teplotu, vlhkosť, tlak, úroveň radiácie atď.) a zároveň dôsledne recyklovať, pretože má len obmedzené množstvo energie, potravín, vzduchu i vody. Mierna zmena ktoréhokoľvek z týchto parametrov môže spôsobiť smrť posádky, a preto sa musí aktívne podieľať na udržiavaní život umožňujúceho prostredia.

Na Zemi sa však väčšina ľudí správa ako partia kovbojov tiahnuca prériou. Berie si, čo chce, ničí alebo zabíja len pre zábavu. Zanecháva za sebou pás zničenej pôdy posiatej odpadom. Teda nie ako posádka vesmírneho korábu, ktorá si je vedomá svojej závislosti od parametrov prostredia a obmedzených zdrojov.

Zúrivé reakcie na odporúčania znížiť uhlíkovú stopu, napríklad obmedzením lietania či konzumácie exotických plodín, ktoré treba priviezť cez pol sveta, vyzerajú, ako keby sa v ponorke, v ktorej dochádza dýchateľný vzduch, niekto dožadoval práva na fajčenie. Ako by asi na takúto požiadavku reagoval zvyšok posádky?

So súčasnými poznatkami o miere devastácie planetárneho systému umožňujúceho existenciu civilizácie, ale aj človeka ako živočíšneho druhu, je zjavné, že Bouldingova metafora vystihuje situáciu ľudstva veľmi presne. Jeho značná časť sa však stále správa ako partia kovbojov, ktorá je presvedčená, že má právo na všetko, na čo narazí. A pri spochybnení tohto práva, napríklad domorodým kmeňom, neváha využiť všetky dostupné prostriedky – od právnych kľučiek po fyzickú likvidáciu toho, kto sa prieči – ako teraz v Brazílii.

Prijateľnú klímu, teda priemernú teplotu, vlhkosť, pravidelnosť zrážok a rýchlosť vetra, dýchateľný vzduch, dostatok vody, potravy a iných surovín považuje značná časť aj pomerne vzdelaných ľudí stále za samozrejmosť. Pritom nepreberné množstvo štúdií ukazuje pravý opak.

Ako však postupovať v situácii, keď sa vnímanie ľudskej slobody zredukuje na slobodu konzumu a úspešnosť politiky sa posudzuje tým, ako sa jej darí zvyšovať produkciu a rozširovať možnosti konzumu? Zákaz letov kratších ako tisíc kilometrov či používania áut, nieto ešte zákaz prevádzkovania elektrární na fosílne palivá, ako to navrhuje britský ekonóm a spisovateľ Graeme Maxton, sa bude označovať za totalitárny útok na ľudské práva a slobody. Bez drastického obmedzenia aktivít, ktoré sú zdrojom skleníkových plynov, však ľudstvo neudrží globálny rast priemernej teploty pod úrovňou, ktorá umožňuje fungovanie organizovanej spoločnosti.

Prvým krokom by mohla byť uhlíková daň za každý tovar a službu. To by obmedzilo väčšinu transoceánskeho obchodu i neudržateľne lacné lietanie a množstvo ďalších aktivít, ktoré zaťažujú životné prostredie. Už len zdanenie leteckého paliva aspoň takými sadzbami, akými sa zdaňuje nafta či benzín do motorových vozidiel, by výrazne prispelo k obmedzeniu leteckej dopravy, ktorá v súčasnosti na krátke vzdialenosti umožňuje cestovať i lacnejšie než železnica.

Daň únikovej stopy

O zdaňovaní uhlíkovej stopy, resp. znečistenia a odpadu, namiesto zdaňovania práce či príjmov sa vážne hovorí už nielen vo vedeckých prácach. V Nemecku sa téma zdanenia leteckej dopravy či hovädzieho mäsa, ktorého výroba je tiež zdrojom množstva skleníkových plynov, dokonca dostala až do centra politických debát.

Otázka spočíva iba v tom, či sa nájdu štátnici, ktorí budú mať odvahu to presadiť proti vôli nadnárodných korporácií, domácej oligarchie a časti verejnosti, ktorá možnosť cestovať a spotrebovávať považuje za svoje základné právo. Sú pritom v pozícii toho, kto sa v ponorke s nedostatkom vzduchu dožaduje domnelého práva na fajčenie, teda napĺňania svojej konzumnej závislosti na úkor ostatných. A to bez ohľadu na to, že tým ohrozuje ich skutočné základné právo – právo na život.

Vari budú musieť zomrieť miliardy ľudí, kým takéto osoby pripustia, že neobmedzený konzum nepatrí medzi základné práva človeka. Zúrivé reakcie na odporúčania znížiť uhlíkovú stopu, napríklad obmedzením lietania či konzumácie exotických plodín, ktoré treba priviezť cez pol sveta, vyzerajú, ako keby sa v ponorke alebo vo vesmírnej lodi, v ktorej dochádza dýchateľný vzduch, niekto dožadoval práva na fajčenie. Ako by asi na takúto požiadavku reagoval zvyšok posádky?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#konzum #klimatické zmeny #klimatická kríza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku