Európska únia, resp. jej predchodca Európske spoločenstvo, bola od začiatku šampiónom liberalizácie obchodných vzťahov aj v medzinárodnom meradle na pôde Dohody o voľnom obchode a clách (GATT) a neskôr Svetovej obchodnej organizácie (WTO).
Obchodná politika je v kompetencii EÚ, a nie jednotlivých krajín. To však neznamená, že by ju mali štáty ponechať v rukách Európskej komisie a bruselskej administratívy. „Úkolovať“ Brusel musia predstavitelia vlád a zákonodarné orgány členských štátov a určité, hoci obmedzené, právomoci má aj Európsky parlament. Okrem toho, i keď medzinárodné obchodné zmluvy sa uzatvárajú na európskej úrovni, dohody, ktoré majú širší dosah ako iba obchod, musia ratifikovať všetky krajiny únie.
Víťazi a porazení
Sotva možno spochybniť, že obchodovanie od svojho začiatku prispievalo k rozvoju ľudskej spoločnosti. Je však dobre známe aj to, že liberalizácia obchodných vzťahov produkuje tých, ktorí z nej profitujú, a tých, čo na nej strácajú.
Ak sa víťazi nepodelia o benefity s porazenými, dôsledkom býva nespokojnosť tých druhých, ktorá môže mať rozličnú podobu, napríklad vznik extrémistických hnutí a strán. Víťazi porazených označujú pejoratívne za antiglobalistov, antikapitalistov alebo aspoň neoprotekcionistov. A čo keď porazenou je planéta Zem?
Liberalizácia obchodných vzťahov produkuje tých, ktorí z nej profitujú, a tých, čo na nej strácajú. Ak sa víťazi nepodelia o benefity s porazenými, dôsledkom býva nespokojnosť tých druhých, ktorá môže mať rozličnú podobu, napríklad vznik extrémistických hnutí a strán.
Keď sa nepodarilo dokončiť rokovania o liberalizácii globálneho obchodu vo WTO tak, ako si to predstavovali západní advokáti liberalizácie, ich energia sa koncentrovala na rozhovory, ktoré vedú k uzatváraniu bilaterálnych a multilaterálnych obchodných dohôd.
Profesor na Kolumbijskej univerzite Jagdish Bhagwati roku 1995 výsledok takejto praxe prirovnal k mise špagiet (spleti dohôd). Tá totiž nepomáha voľnému, a dodajme ani spravodlivému, obchodu vo svetovom meradle, o ktorý, ako sa uvádza na jej webových stránkach, EÚ usiluje.
Únia naskočila do vlaku uzatvárania bilaterálnych a multilaterálnych dohôd a ich počet rastie. K dnešnému dňu už niektoré nadobudli platnosť (nedávno s Japonskom), sú v procese ratifikácie (s Kanadou), alebo prebiehajú rokovania o nich, prípadne sú „zamrznuté“ ako napríklad dohoda s USA. Na stole je najnovšie dohoda s Mercosurom, teda so štvoricou juhoamerických štátov: s Argentínou, Brazíliou, Paraguajom a Uruguajom. O nej sa začali oficiálne rozhovory už roku 1999.
Uhlíková stopa obchodných dohôd
Pri podpise tejto dohody 28. júna ju komisárka pre obchod Cecilia Malmströmová označila za historickú. Zdôraznila, že každoročne zníži clá pre Európanov o štyri miliardy eur a mimoriadne ju potešilo, že sa rokovania skončili ešte za mandátu „jej“ komisie.
Škoda, že si neprečítala odkaz európskeho poslanca Yannicka Jadota za Stranu zelených na Twiteri: „Hanba Európskej komisii, že rokovala s Jairom Bolsonarom, ktorý nabral na rohy demokratov, LGBT komunitu, ženy aj Amazóniu a od januára tohto roku homologizoval 239 pesticídov.“
Pokiaľ má pravdu, zámer EÚ, že svojou obchodnou politikou presadzuje zásady a hodnoty únie počnúc ľudskými právami až po ochranu životného prostredia, dohoda s Mercosurom a zrejme ani iné tomu nenasvedčujú.
Slovenská vláda dosiaľ všetky obchodné iniciatívy EÚ bezvýhradne podporovala. Až v súvislosti s Mercosurom sa ozval – i to iba v zahraničí – kritický hlas ministerky pôdohospodárstva Gabriely Matečnej: „Amazonský prales sa klčuje pre poľnohospodársku produkciu a Európska únia ide zvýhodniť dovoz poľnohospodárskych výrobkov z Brazílie. Kto tu potom rozpráva o boji proti klimatickej zmene?“
Aj štátny tajomník ministerstva práce Branislav Ondruš nedávno poukázal na rozpor obchodných dohôd s oficiálne deklarovanou hodnotou EÚ, ktorou je ochrana pred klimatickými zmenami. V denníku Pravda v komentári Veľký biznis ničí našu planétu (16. 9. 2019) napísal, že odstraňovanie bariér v medzinárodnom obchode neprospieva všetkým. Zisky patria niekoľkým korporáciám a daňoví poplatníci musia financovať zmierňovanie negatívnych dôsledkov dohôd, medzi ktorými sú aj dosahy na klímu. Článok uzatvára návrhom na zavedenie ekologických ciel, aby bol medzinárodný obchod „férový“ pre všetkých.
Ondruš nemá pravdu v jednom, keď obviňuje veľký biznis. Dohody nepodpisujú manažéri nadnárodných korporácií ani správne rady korporácií ich neratifikujú. Bez toho, aby nezískali na svoju stranu reprezentáciu členských štátov a podporu Bruselu, prípadne aspoň do istej miery zákonodarných zborov jednotlivých krajín či Európskeho parlamentu, dohody v ich prospech by nevznikali.
Otázkou zostáva, kedy si uhlíkovú stopu obchodných dohôd začne všímať EÚ? Pokiaľ to neurobí, jej každá klimatická iniciatíva bude svedčiť iba o hlbokej schizofrénii alebo, čo by bolo horšie, o pokrytectve celej Európskej únie.