Ukončenie už viac než päť rokov trvajúceho ozbrojeného konfliktu, ktorý si vyžiadal viac než desaťtisíc obetí na životoch, je pre Ukrajinu dôležité, lebo bojové akcie viažu nielen značné materiálne, ale aj ľudské zdroje krajiny.
Prezident Zelenskyj ohlásil ochotu Ukrajiny pristúpiť na uskutočnenie miestnych volieb v povstaleckých regiónoch v krátkom čase po tom, čo dosiahol významný zahraničnopolitický úspech, ktorým bola výmena časti zajatcov, resp. väzňov medzi Ukrajinou a Ruskom. Tento krok bol na Ukrajine, ale aj v zahraničí prijatý s úľavou. Hoci jeho vyjadrenie o súhlase s tzv. Steinmeierovou formulou vyvolalo prekvapenie a bolo interpretované neraz aj ako kapitulácia Ukrajiny, fakticky ide o oživenie jediného dosiaľ prezentovaného mierového plánu.
Ukrajina s ním vyslovila súhlas podpisom tzv. druhej minskej dohody z februára 2015. Dohoda predpokladala konanie miestnych volieb, priznanie osobitného štatútu povstaleckých území v rámci Ukrajiny, ale aj obnovenie ukrajinskej kontroly nad svojou východnou hranicou, t. j. odchod všetkých zahraničných ozbrojených útvarov z predmetných území. Príslušný zákon o osobitnom štatúte Donbasu ukrajinská Najvyššia rada schválila 17. marca 2015.
Transformácia vojny v Donbase na „zamrznutý konflikt“ by mohla byť prijateľná pre ruskú stranu, pretože by udržiavala Ukrajinu v jej sfére vplyvu.
Zásadný rozdiel medzi pozíciami zúčastnených strán – teda Ukrajiny na jednej strane a Ruska spolu so zástupcami separatistov z tzv. Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky na strane druhej – je v interpretácii dohody. Pre Ukrajinu nie je prijateľné konanie volieb v separatistických regiónoch, keď sa v nich nachádzajú cudzie vojská.
Separatisti žiadajú usporiadať voľby vo svojej gescii a až následne uskutočniť reintegráciu oboch regiónov s Ukrajinou. To by upevnilo ich moc, keďže v dôsledku vojny mnoho obyvateľov opustilo povstalecké územia, vrátane stúpencov proukrajinskej opcie. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Doneck napríklad opustila tamojšia najväčšia univerzita, ktorá v súčasnosti sídli vo Vinnyci v centrálnych oblastiach Ukrajiny.
Aj preto Zelenského prvé komuniké vyvolalo na Ukrajine nejednoznačné reakcie. Samosprávy Ľvovskej a Ternopiľskej oblasti odmietli akúkoľvek formu kapitulácie pred Ruskom, ale protesty sa neobmedzili iba na tieto dva tradične protirusky orientované regióny. V podobnom duchu sa však vyjadrili aj poslanci oblastnej rady v Chmeľnyckom a mestské rady v Kropyvnyckom (bývalý Kirovohrad) a vo východoukrajinských Sumách. Protestuje aj strana bývalého prezidenta Petra Porošenka, hoci práve za jeho vlády boli podpísané a prijaté minské dohody. Na druhej strane je fakt, že Zelenskyj svoje rozhodnutia dokáže presadiť, keďže disponuje podporou drvivej väčšiny ukrajinských voličov i poslancov parlamentu.
Aj napriek neúspechu radikálnych nacionalistických strán v prezidentských a parlamentných voľbách a nepopularite exprezidenta Porošenka, ktorý sa v druhej časti svojho funkčného obdobia rozhodol staviť na vojnovú rétoriku, prieskum agentúry Rating Group, publikovaný začiatkom októbra 2019, potvrdzuje, že podiel obyvateľov Ukrajiny, ktorí považujú Rusko za agresora, je stále vysoký a dokonca stúpol. Kým na jar tohto roku to bolo 62–63 percent respondentov, koncom septembra už 68 percent. Toto číslo platí aj pre stúpencov proprezidentskej strany Sluha národa.
Prieskum analytického Centra Razumkova z júna tohto roku takisto uvádza, že viac než 54 percent respondentov si želá návrat povstaleckých území pod kontrolu Ukrajiny na základe pravidiel, ktoré fungovali pred rokom 2014, pričom medzi voličmi Sluhu národa ich bolo o dve percentá viac. Riešenie vo forme autonómie podporovalo iba 28 percent respondentov.
Hoci v júli silové riešenie konfliktu v Donbase podporovalo iba 17 percent respondentov, ani variant mieru za akúkoľvek cenu nemal podporu väčšiny spoločnosti. V jeho prospech sa vyslovilo iba 20 percent opýtaných. Takmer polovica obyvateľov bola ochotná pristúpiť na kompromis, dve tretiny však odmietali možnosť, aby voľby v separatistických regiónoch organizovali separatisti. Ukrajinská spoločnosť teda na kapituláciu pripravená nie je.
Transformácia vojny v Donbase na „zamrznutý konflikt“ by mohla byť prijateľná pre ruskú stranu, pretože by udržiavala Ukrajinu v jej sfére vplyvu. Podobný recept bol realizovaný ešte v 90. rokoch v Moldavsku, ktoré aj v dôsledku ruskej podpory separatistov prišlo o priemyselne rozvinuté regióny na východ od Dnestra, resp. v prípade Gruzínska, ktoré takto prišlo o Abcházsko a Južné Osetsko.
V dôsledku vojnových konfliktov obe republiky museli pristúpiť do Spoločenstva nezávislých štátov. Spor o interpretáciu Steinmeierovej formuly, ale aj nálady na Ukrajine naznačujú, že cesta k mierovému riešeniu zatiaľ nie je priamočiara. Treba tiež pripomenúť, že po svojom nástupe sľuboval rýchle urovnanie konfliktu aj Zelenského predchodca.