Od toho momentu sme svedkami, ako výrazne a súčasne rôznorodo dokázal tento fenomén zasiahnuť do našich životov, hoci samotná rodina odkomunikovala písomnou formou na jeho webovej stránke len tie najzákladnejšie informácie súvisiace s jeho úmrtím a poslednou rozlúčkou.
Vďaka médiám a internetu môžeme vlastne on-line minútu po minúte sledovať pozoruhodnú správu o českej i slovenskej spoločnosti – o tom, ako sa vie vyrovnať s odchodom človeka, ktorý sa na viac ako pol storočia stal súčasťou našich životov. Patrím k ročníku 1966, teda roku, keď Karel Gott vyhral úplne prvý ročník festivalu Bratislavská lýra a práve tam si ho všimli zástupcovia (západo)nemeckej gramofónovej spoločnosti Polydor. Ako tínedžer som, prirodzene, skôr drukoval jeho slovenským vyzývateľom, ktorí ho dokázali (aj keď len nakrátko) zosadiť z neotrasiteľnej pozície majiteľa zlatoslávičieho trónu. Ako mi však roky pribúdali, tak rástol môj rešpekt i obdiv k tomuto výnimočnému fenoménu.
V čom bol teda „zlatý hlas z Prahy“ výnimočný? Predovšetkým vo svojej pracovitosti – počet ním naspievaných skladieb, vydaných albumov, odspievaných koncertov, ale aj rozdaných autogramov a osobných stretnutí s fanúšikmi za tých šesť dekád narástol do neuveriteľných a pravdepodobne už nezopakovateľných hodnôt. Tie sa následne „preklopili“ do takisto nezopakovateľného množstva ocenení, a skutočnosť, že dokázal vyhrávať rebríčky popularity v takom dynamickom prostredí, akým je populárna hudba, počas celého obdobia svojej kariéry, je výnimočná aj z celosvetového pohľadu.
Karel Gott bol svojím spôsobom geniálny komunikátor – predovšetkým smerom k svojmu publiku. Veľmi pozorne ho počúval a robil všetko pre to, aby mu splnil jeho želania. Skvele vedel komunikovať aj so svojimi kolegami z brandže a s médiami
Karel Gott bol svojím spôsobom geniálny komunikátor – predovšetkým smerom k svojmu publiku. Veľmi pozorne ho počúval a robil všetko pre to, aby mu splnil jeho želania. Skvele vedel komunikovať aj so svojimi kolegami z brandže a s médiami – dokonca aj tie bulvárne si vedel „upratať“ so šarmom sebe vlastným bez toho, aby s nimi viedol nevyhrateľný boj. Na komunikácii si vždy dal záležať a napriek zdanlivej generačnej nevýhode vo svoj prospech dokázal využiť aj súčasnú silu sociálnych sietí. Nielen jeho priaznivci, ale aj ľudia, ktorí ho do rôznej miery „nemuseli“, si na ňom cenili maximálnu profesionalitu a súčasne džentlmenstvo, noblesu, niečo, čo presahovalo každodennosť problémov bežného života.
Toto všetko v kombinácii s talentom a so schopnosťou získať na spoluprácu stovky ľudí, ktorí boli ochotní a nadšení z toho, že môžu svoj talent spojiť s tým jeho, vytvorilo fenomén, ktorý v našich zemepisných šírkach nemá obdobu. Dejiny československej (schválne to píšem spolu) populárnej hudby ovplyvnil ako nikto iný – predovšetkým v oblasti stredného prúdu, resp. dnešnou terminológiou povedané mainstreamu. Ale keď sa nad tým zamyslím, sila rieky je priamo závislá od jej hlavného prúdu.
Pesničky, ktoré naspieval, budú počúvať nielen jeho súčasníci, ale aj generácie, ktoré ešte len prídu. A tie budú vnímať „iba“ jeho piesne a nebudú mať prečo skúmať jeho názory na čokoľvek, jeho politické postoje, osobný život atď. Budú „iba“ vnímať krásu a výnimočnosť tých pesničiek, ktoré už za jeho života oslovili milióny. Čas býva tým najnemilosrdnejším a súčasne najspravodlivejším sudcom toho, čo z umenia má nárok prežiť. Trúfam si povedať, že tie najlepšie pesničky Karla Gotta túto skúšku už absolvovali a to úspešne. Jeho dielo a jeho život sa stali (a nielen československým) výnimočným fenoménom. Zaslúžene.