Na rozdiel od hodnotovo spriazneného maďarského Fideszu však jej predsedovi Jarosławovi Kaczyńskému k ústavnej väčšine, ktorá by mu umožnila zásadne transformovať poľskú spoločnosť v duchu etatistického konzervativizmu s dominantným ideovým vplyvom katolíckej cirkvi, chýba 68 hlasov.
Tento volebný úspech po štyroch rokoch vládnutia pri permanentnom konflikte s opozíciou je porovnateľný iba s víťazstvom antikomunistického odborového hnutia Solidarita v júni 1989. PiS získala o šesť percent, t. j. o viac ako dva milióny voličských hlasov viac, no toto víťazstvo má aj svoju trpkú príchuť. Strana stratila väčšinu v stočlennej hornej komore – v Senáte, kde získala iba 48 kresiel.
Rovnaký počet získala opozícia – najmä konzervatívno-liberálna Občianska platforma (PO), agrárna Poľská ľudová strana (PSL, tri mandáty) a dve kreslá získala koalícia Ľavica. Jazýčkom na váhach budú štyria nezávislí senátori, z ktorých traja mali pred voľbami bližšie k opozícii a jedna senátorka k PiS. Na prijímanie dôležitých rozhodnutí a pri obsadzovaní niektorých štátnych úradov teda bude musieť PiS hľadať spojencov alebo bude musieť získať minimálne dvoch opozičných senátorov na svoju stranu.
PiS dokázala obhájiť svoje prvenstvo vďaka rozsiahlym sociálnym transferom adresovaným najmä rodinám s deťmi, ale aj znižovaniu odvodov pre živnostníkov. Osobitnej popularite sa v krajine teší program 500 plus, t. j. dávka v sume 500 zlotých (116 eur) mesačne na každé dieťa v rodine. Otázka rastu pôrodnosti je pritom interpretovaná nielen ako výsostne demografická, ale aj ako krok ku konsolidácii Poľska ako národného štátu. Politika sociálnych transferov dokázala prekryť aj debatu o zhoršujúcom sa stave školstva a zdravotníctva, keď prudko rastie počet žiakov v súkromných školách. PiS pomohla aj dôchodcom, navyše dokázala integrovať konzervatívne orientovaný segment spoločnosti.
Kým ostatné strany sa koncentrovali najmä na atakovanie PiS, vládna strana hovorila o konkrétnych politických a sociálno-ekonomických riešeniach. Opozícia veľa očakávala od mobilizácie svojich priaznivcov, v krátkom čase pred voľbami však svojich voličov mobilizovala aj PiS, ktorá sa navyše mohla opierať o podporu katolíckych médií a veľkej časti cirkvi.
Politika PiS, orientovaná na kontrolu verejnoprávnych médií, ako aj súdnictva a prokuratúry, zároveň vyvolávala protireakciu v podobe zvýšenej mobilizácie opozičných strán. Tie sa však neraz utiekali k urážaniu voličov PiS, ich označovaniu za nevzdelaných a neschopných, čo v nich nutne vyvolalo obrannú reakciu. Vďaka veľkorysej sociálnej politike i národnej rétorike tak Kaczyński dokázal uspieť aj pri nezvyčajne vysokej účasti voličov na poľské pomery. V nedeľu k urnám prišlo viac než 60 percent voličov, čo je približne o desať percent viac ako pred štyrmi rokmi.
Kým ostatné strany sa koncentrovali najmä na atakovanie PiS, vládna strana hovorila o konkrétnych politických a sociálno-ekonomických riešeniach. Politika sociálnych transferov dokázala prekryť aj debatu o zhoršujúcom sa stave školstva a zdravotníctva.
Počas predchádzajúceho volebného obdobia z parlamentu zmizla neoliberálna strana Moderné.PL, na druhej strane sa doň vrátila ľavica. Súčasťou ľavicového bloku je však popri postkomunistickom Spojenectve demokratickej ľavice (SLD) aj radikálnejšia ľavicová strana Spolu, ktorá sa hlási k programu bývalého gréckeho ministra financií Janisa Varufakisa, a sociálno-liberálna strana Jar, na čele ktorej stojí bývalý aktivista za práva príslušníkov sexuálnych menšín Robert Biedroń.
Novým prvkom v poľskej politike je krajne pravicový blok Konfederácia. Jeho líder Janusz Korwin-Mikke kombinuje libertariánsky ekonomický program, odmietajúci akúkoľvek formu sociálneho štátu, s odmietaním členstva Poľska v EÚ a v NATO. Otvorene sa deklaruje ako odporca demokracie, jeho vzorom je kapitalizmus 19. storočia. Ideológiu neregulovaného voľného trhu spája s propagovaním úzkeho spojenectva s Ruskom a konzervatívnou rétorikou, napr. pri jeho nazeraní na otázky rovnoprávnosti žien. V rámci ním vedeného bloku Konfederácia sa do Sejmu dostali aj zástupcovia nacionalistickej krajnej pravice.
Po roku 1989 sa tak do poľského parlamentu prvý raz dostala politická sila otvorene odmietajúca demokraciu ako politický systém. Kaczyński očakával, že národovecký elektorát pohltí, teraz bude možno chcieť pritvrdiť nacionalistickú agendu.
Hoci parlamentné voľby v Poľsku potvrdili dominantné postavenie PiS a jej zastúpenie v parlamente sa mierne zvýšilo, nemožno hovoriť o preskupení síl. Nová konfigurácia len potvrdzuje, že poľská spoločnosť zostáva hlboko rozdelená na stúpencov a odporcov liberálnej verzie jej modernizácie. Oba tábory intenzívne mobilizovali svoje sily, ale výsledkom je pokračovanie zákopovej vojny. Úspech sociálno-konzervatívnych strán v strednej Európe však potvrdzuje, že dlhodobo zanedbávaná otázka sociálnej kohézie je relevantná pre väčšinu spoločnosti. Možno predpokladať, že úspech agendy PiS ovplyvní aj obsah volebnej kampane na Slovensku.