Erdoganova vysoká, ale nebezpečná hra

18.10.2019 10:00

Turecko opäť vpadlo do Sýrie. Prezident Recep Tayyip Erdogan naštartoval odvážny, no riskantný plán. Nový závažný dôkaz konca starých časov. Alebo konca „Konca dejín“, hegeliánskej koncepcie amerického politického mysliteľa Francisa Fukuyamu, ktorý si po roku 1989 predstavoval, že história dáva za pravdu západnému liberalizmu.

Ten sa mal preklenúť nad celou planétou ako dúha. Lenže uplynulo niekoľko desiatok rokov a idey víťazov studenej vojny sa dali na ústup, ba dokonca, ozlomkrky utekajú. Najmä v Sýrii. Ankara si tam so svojimi islamistickými spojencami robí, čo sa jej páči, a Západ sa viac-menej iba tupo prizerá na vojnové zločiny, ktoré sú oslavované pomaly ako za tzv. Islamského štátu – Daeša.

Agresori si to môžu dovoliť. Na základe konzultácií s Rusmi, Iráncami a tiež s Američanmi, ktorí sa včas stiahli a ešte pred prvými útokmi odviezli z kurdských zajateckých táborov najnebezpečnejších fanatikov. Teda aj s prispením zahraničia teraz Turci porušujú základné normy Severoatlantického paktu, ba aj Charty OSN.

Všetko je to reálpolitika. Keď Turecko prijali do NATO, nemalo s demokraciou nič spoločné, no aliancii sa hodilo. Stalo sa spojencom slobodného sveta, a pritom malo voľné ruky na potláčanie emancipačného hnutia Kurdov, najväčšieho etnika bez vlastnej štátnosti. Ankara mohla beztrestne udrieť aj na Cyprus, aby tam ustanovila bábkovú vládu. Pri tej príležitosti, len tak mimochodom, viedla boje s jednotkami iného člena NATO – Grécka.

Kurdi napriek všestrannému úsiliu nedostanú národný štát, ktorý im mocnosti sľubovali v oboch svetových vojnách. Dokonca teraz strácajú autonómiu, ktorú si v krvavom zápase proti Daešu vydobyli.

Turecko sa, samozrejme, hodí Západu do karát ďalej, dokonca viac než kedysi. Na stole máme lokálne konflikty, migračné vlny, aj úložisko amerických jadrových hlavíc tam dodnes vydržalo. Erdogan sa preto neostýcha dávať ostentatívne najavo, že NATO používa predovšetkým ako nástroj na vydieranie.

Tento prostriedok komunikácie má pán prezident mimoriadne rád. Európe to pravidelne pripomína, keď hovorí o miliónoch sýrskych utečencov vo svojej krajine. Pritom za nich od EÚ dostal miliardy eur výpalného, navyše sa mu najprv hodili aj ako lacná pracovná sila. Lenže v čase hospodárskej krízy sa stali príťažou, preto prikročil k ich ďalšiemu využitiu – nasadzuje ich proti indoeurópskym Kurdom.

Turecká spoločnosť sa ocitla v kríze, v dôsledku čoho dostala prezidentova autorita vážne trhliny. Rozpútanie ďalšej vojny sa preto samo ponúkalo. Výsledky sa rýchlo dostavujú: vystupňovanie typických nacionalistických vášní a militarizácia povedomia ľudí. Etnické čistky medzi nenávidenými Kurdmi a vytváranie trvalého nárazníkového pásma na území, ktoré kedysi patrilo Osmanskej ríši. Teraz tam majú premiestniť časť Arabov, ktorých prítomnosť vo svojej vlasti Turci odmietajú.

Nota bene, Erdogan ďalšou nestabilitou v regióne odpláca Európskej únii to, že nechala hrdých Turkov desaťročia márne prešľapovať pred svojimi bránami. Pritom avizované sankcie voči čelným činovníkom Ankary môžu priniesť iba nové posilnenie Erdogana na domácej scéne.

Aj ďalší „protiúder“ Bruselu v podobe pozastavenia dovozu vojenského materiálu je až smiešne bezzubý. Turci disponujú rozvinutým zbrojárskym priemyslom, veď majú druhú najväčšiu armádu NATO – po Spojených štátoch. Tá je skvelo vyzbrojená a na rozdiel od svojich západných kolegýň zvyknutá i na straty v bojoch. Navyše tesne pred vojenskou kampaňou do Sýrie si zaobstarala špičkové protilietadlové systémy z Ruska, aby bolo každému jasné, že Ankara má kam ísť.

Roky rokúce bilo do očí, že Kurdi napriek všestrannému úsiliu nedostanú národný štát, ktorý im mocnosti sľubovali v oboch svetových vojnách. Dokonca teraz strácajú autonómiu, ktorú si v krvavom zápase proti Daešu vydobyli. Môžu akurát cez slzy pozorovať početne omnoho slabších Albáncov, ktorí majú svoje štáty hneď dva. Nuž, černoch poslúžil, černoch môže odísť. To sa napokon týka aj Európy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#turecko #Sýria #Recep Tayyip Erdogan #reálpolitika #Francis Fukuyama #Daeša
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku