Pri nepochopiteľnom masakri však nešlo o amok krutého samotára. Treba to považovať za hanebný vrchol dlhoročného procesu zosurovenia pomerov v spoločnosti, ktorý sa začal začiatkom nášho desaťročia po odhalení zločinov pravicovoextrémistickej skupiny Nationalsozialistischer Untergrund (Nacionálnosocialistické podsvetie).
Problematika sa netýka iba Nemcov. Situácia v oblasti verejnej bezpečnosti sa u nich v priebehu posledných desiatich rokov tak zhoršila, že World Economic Forum ju nedávno označil za trvalú prekážku konkurencieschopnosti európskej hospodárskej veľmoci.
V súvislosti s tým, že pre slabú konjunktúru sa už v tomto roku ráta s masovým prepúšťaním vo významných odvetviach, medzi ktoré hlavne patria výrobcovia áut, je to teda znepokojujúca správa aj pre najbližších obchodných partnerov Nemeckej spolkovej republiky.
Kto zodpovedá za túto mizériu? Po otrasných udalostiach, ktoré sa stali v Halle, sa verejnosť zaoberala najmä otázkou, či Nemecko je ešte bezpečnou krajinou pre Židov. Pritom treba vždy mať na očiach históriu tridsiatich a štyridsiatich rokov minulého storočia, keď nacisti organizovali systematické vyvražďovanie miliónov ľudí v rámci holokaustu.
Po otrasných udalostiach, ktoré sa stali v Halle, sa verejnosť zaoberala najmä otázkou, či Nemecko je ešte bezpečnou krajinou pre Židov.
Povojnová generácia tvrdo pracovala na tom, aby sa takéto hrozné činy nikdy neopakovali. Jej potomkovia však nielenže nevedia dodržať tento sľub, ale zrejme už sú ľahostajní k Židom, hoci aj tým, že synagógy nie sú dostatočne chránené bezpečnostnými silami pred útokmi extrémistov.
V súvislosti s masakrom v Halle dokonca vychádzajú na svetlo dosť šokujúce čísla ohľadom nepripravenosti štátu na boj s politický motivovaním násilím. Takmer vo všetkých šestnástich spolkových krajinách chýbajú desiatky až stovky policajtov a zodpovedných spolupracovníkov úradu na ochranu ústavy. Nemci sa zrejme príliš dlho spoliehali na fungovanie demokracie a právneho štátu, ktoré vedeli vzorne rozvíjať iba niekoľko rokov po druhej svetovej vojne.
Pre skúsenosti, ktoré zažili za nacizmu a komunizmu, je pre nich ťažké viesť debatu o nepochybne potrebnej reorganizácii verejnej bezpečnosti, ktorá je orientovaná na rozsiahlu identifikáciu príčin politicky motivovaného násilia.
Pravicoví politici radi obviňujú migrantov z čiernej Afriky, z Afganistanu alebo zo Sýrie, ostatní sústreďujú pozornosť na pravicové sily. Pritom možno sledovať delenie, ktoré znamená viac ako dodnes bežné reči o západnej a východnej polovici tejto veľkej krajiny, kde už roky panuje obrovské napätie v spoločnosti.
Pritom sa nedá jednoznačne povedať, kedy sa začala kríza, ktorej hlavným prvkom je nedostatok dôvery. Niektorí ju strácali pri príležitosti finančnej krízy v eurozóne, iní boli frustrovaní zo zdanlivo bezalternatívneho vládnutia večnej kancelárky Angely Merkelovej. Mnohí si nevedeli zvyknúť na utečencov alebo sú presvedčení, že zodpovedné úrady už dávno nedokážu presadiť zásady právneho štátu napríklad v určitých štvrtiach metropol i voči násilníckym demonštrantom a nemajú záujem o naozajstný boj proti politickému extrémizmu.
Okrem toho vážny problém spočíva v tom, že už neexistuje konsenzus na všeobecné hodnoty. Pritom konflikt o základnú orientáciu nemeckej spoločnosti sa netýka len efektívneho boja proti ohrozeniu verejnej bezpečnosti.
Predovšetkým ide o spoluprácu generácií. Veď množstvo súčasných konfliktov súvisí s tým, že pre prestarnutosť nemeckej populácie prevládne taká generácia, ktorá na základe dlhoročného úspechu nemeckého modelu nebude ochotná nastavovať výhybky smerom k potrebnej inovácii spoločnosti.