Deväťdesiat rokov po Veľkej depresii. Poučili sme sa?

Veľká depresia z roku 1929 je najväčšia ekonomická kríza v histórii ľudstva. Zmenila predstavy o ekonomike, ekonomickej teórii, ale aj život mnohých krajín. Odvtedy sa každý hospodársky pokles porovnáva s ňou.

29.10.2019 09:00
debata (4)

Krach sa začal 24. októbra 1929. V tento deň na Newyorskej burze cenných papierov sa odštartoval masový výpredaj akcií. Celkovo išlo o 12,9 milióna akcií a dlhopisov. Hlavný index Dow Jones klesol o 11 percent. Na druhý deň sa situácia trhu zlepšila. Akcie sa úplne prepadli na Čierny pondelok 28. októbra a Čierny utorok 29. októbra, ktorý sa považuje za krach burzy na Wall Street. Rozpredalo sa 30 miliónov akcií a trh klesol o 40 percent.

Nebola to náhoda. Niekoľko rokov sa nafukovala bublina. Neobchodovali len banky, ale aj obyčajní ľudia. Účty v maklérskych firmách v USA malo 30 miliónov obyvateľov, z celkového počtu 120 miliónov. Išlo aj o výsledok rastu životnej úrovne.

Hrubý domáci produkt, ktorý je súčtom za rok vyrobených tovarov a služieb, sa zväčšil z 32 miliárd amerických dolárov v roku 1913 na 89,7 miliardy v roku 1927. Firmy mali vyššie zisky, stúpali mzdy a dopyt po tovaroch a službách. Bolo to jedno z najúspešnejších období ekonomiky Spojených štátov.

Veľkej depresii vďačí za svoj vzostup teória Johna Maynarda Keynesa, ktorý presadil myšlienku sociálneho štátu ako jediného spôsobu, ako sa vyrovnať s hrôzami ekonomickej nestability.

Rast ekonomiky nemohol byť večný. Mnohí nepoznali teóriu jej cyklického vývoja. Podľa nej po každom raste nasleduje pokles. Ľudia stále nakupovali cenné papiere a tým vytvárali umelú bublinu. Jej podstatou je princíp posledného, najväčšieho hlupáka. Tí, čo kupujú cenné papiere, si myslia, že príde ktosi, kto za ne zaplatí ešte viac.

Bublina sa nafukovala preto, lebo akcie sa kupovali na pôžičku. Zaplatili ste len desať percent z ceny a zvyšok ste si požičali. Vrátiť peniaze bolo treba o jeden či dva dni. Na to, aby si ľudia mohli požičiavať, americká centrálna banka, teda Federálny rezervný systém, znížila základný úrok zo 6,5 v roku 1921 na 3,5 percenta v roku 1927. To podporovalo nákupy cenných papierov na pôžičky. Nepripomína to súčasnosť?

Dnešní teoretici z Veľkej depresie obviňujú zlatý štandard. Koľko zlata mal štát, toľko vydával bankoviek. Keď ekonomika stúpala, začal byť nedostatok peňazí. Preto ekonomika narazila na defláciu, teda na pokles cien. Podniky začali krachovať, ľudia strácali prácu.

Zlým vtipom vtedajších čias bolo aj obmedzovanie zahraničných výrobcov na americkom trhu. To isté dnes robí prezident Donald Trump. Vyše tisíc ekonómov napísalo list Herbertovi Hooverovi (31. prezident USA v rokoch 1929 až 1933), aby nezavádzal clá. Vlani v máji významní ekonómovia napísali zase Trumpovi. Nič nové, všetko sa opakuje.

Zarobil zábavný priemysel. Počas Veľkej depresie sa objavila stolová hra monopoly. Zarobil aj filmový priemysel. Začiatkom tridsiatych rokov chodilo do kina týždenne približne 75 miliónov divákov.

V tom období prišiel s novou hospodárskou politikou prezident Franklin Delano Roosevelt. Ľudia bez práce sa podieľali na verejných investíciách. Stavali mosty, priehrady, cesty, školy… Krízu sa im podarilo prekonať. Postupne sa však rozšírila na všetky krajiny Európy, ktoré boli s USA ekonomicky prepojené. V Nemecku bolo výsledkom Veľkej depresie, ale nielen nej, že sa k moci dostal Adolf Hitler.

Hospodársky a sociálny vývoj pred 90 rokmi aj dnes vyvoláva záujem mnohých ekonómov. Dôkazom toho je napríklad zborník Evolúcia alebo revolúcia? s podtitulom Revízia makroekonomickej politiky po Veľkej depresii. Vydal ho Massachusettský technologický inštitút v máji 2019. Obsahuje viac ako dve desiatky článkov. Medzi autormi sú aj Alan Auerbach, Ben Bernanke, Benoit Chur, Mario Draghi, Barry Eichengreen, Rajguram Rajan, Dani Rodrik, Robert Ruobini. Redaktormi úctyhodného zväzku sú Olivier Blanchard a Lawrence Summers. Je to zbierka veľmi užitočných textov – nielen o Veľkej depresii.

Veľkej depresii vďačí za svoj vzostup teória Johna Maynarda Keynesa, ktorý presadil myšlienku sociálneho štátu ako jediného spôsobu, ako sa vyrovnať s hrôzami ekonomickej nestability. Tá sa použila po ropnej kríze v sedemdesiatych rokoch, pri prekonaní poslednej globálnej ekonomickej krízy a zrejme i pri riešení tej prichádzajúcej.

Neokeynesianizmus je heslo napísané na bránach všetkých centrálnych bánk sveta. Nezavrhujú ho ani národné banky marxistickej Kuby a čučhejskej Kórejskej ľudovodemokratickej republiky. Koniec koncov, jeho idey využívali aj socialistické ekonomiky, hoci nahlas o tom nehovorili. Nie náhodou v Československu preložili Keynesovu základnú prácu Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí. Jeho myšlienky sú základňou pre fungovanie súčasnej ekonomiky mnohých krajín.

Podľa Keynesa je štát povinný podporovať dopyt a zamestnanosť obyvateľstva. Súčasťou tejto politiky má byť znižovanie úrokov, poskytovanie pôžičiek a dotácií, vytváranie pracovných miest vo verejnom sektore. Štát sa musí vyvarovať „prehrievaniu ekonomiky“. Mal by brzdiť jej rast, keď sa blíži nebezpečenstvo bublín. A tie môžu v súčasnosti v Európe vznikať vinou záporných úrokových mier. Platí, že zisky budú mať firmy a straty vyrovnajú ľudia svojimi daňami.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #Donald Trump #Veľká depresia #John Maynard Keynes #Franklin Delano Roosevelt #Newyorská burza cenných papierov