Krajiny, v ktorých vzplanul a týždne vydržal ozbrojený masový ľudový odpor a vytvorila sa tam dočasná fungujúca demokratická moc na oslobodenom území, možno porátať na prstoch jednej ruky. Je iba na škodu veci, že viacerí naši reprezentanti si to neuvedomujú. Mnohí nevedia, ako s ňou pracovať na domácej i medzinárodnej aréne.
Jej hodnota rastie na súčasnom starom kontinente, na ktorom ožívajú a v nových podobách sa aktivizujú prvky politickej tradície symbolizujúcou hnedou farbou. Darmo, vlastná malosť, a to obzvlášť pri vzťahu k veľkým udalostiam, často škodí viac ako cudzí zásah.
Na konci tohto leta si v predvečer osláv 75. výročia dalo urobiť Múzeum SNP v Banskej Bystrici sociologický výskum, v ktorom sa anketári pýtali mladých respondentov, teda tej vekovej skupiny, u ktorej pri posledných parlamentných voľbách vyhrala s nesmiernym náskokom strana s vodcom, čo sa v mladosti jednoznačne hlásil k opačnej tradícii.
Tridsiate jubileum jednej historickej udalosti postavili proti 75. výročiu inej. Opakované tvrdenie, že sa spojili dve vzájomne sa dopĺňajúce demokratické tradície, stojí na piesku. Premenovanie nesie celkom inú, omnoho silnejšiu symboliku ako pomenovanie.
Ukázalo sa, pre mnohých prekvapivo, že výrazná väčšina obyvateľov od 15 do 20 rokov získala k Povstaniu a jeho účastníkom pozitívny vzťah. To sa o každej búrlivej udalosti, ktorá v prvých chvíľach pritiahne hlavy aj srdcia mnohých, povedať nedá.
Humanistické hodnoty z augusta 1944
Osud ozbrojeného vystúpenia ľudu, ktoré potlačila nemecká nacistická armáda, ukazuje, že sa k dočasným prehrám netreba stavať apokalypticky. Humanistické hodnoty augusta 1944 podobne ako vystúpenie hurbanovsko-štúrovských dobrovoľníkov napriek dočasnej výhre reakcie zasiahli naše historické vedomie. Prežili mnohé turbulencie v strednej Európe. Vyrástla na nich aj moderná demokratická Slovenská republika.
SNP ako každá významná udalosť má nielen svojich stúpencov, ale aj priamych či nepriamych znevažovateľov, ktorí sa veľmi líšia politickými dresmi. Mnohé represálie v päťdesiatych rokoch a hon na tzv. buržoáznych nacionalistov sa stali aj útokom naň.
Ani ponovembrová moc nemá v tejto veci celkom čisté svedomie. Vládnuci poslanci v Slovenskej národnej rade zákon o štátnom sviatku pripadajúcom na 29. augusta dva razy zamietli. Úspech sa dostavil až na tretí pokus, a to tesne po voľbách v roku 1992, keď sa zloženie parlamentu očividne zmenilo.
Stalo sa paradoxom, že demokratickí a s výraznou väčšinou zvolení dočasní správcovia hlavného mesta a jeho prvého obvodu sa rozhodli premenovať dolnú časť jednotného Námestia SNP práve pri okrúhlom výročí Povstania. Bez serióznej diskusie laickej a odbornej verejnosti. A tá mala prebehnúť nie iba v rámci Bratislavy, lebo ide o metropolu (a jej centrálne námestie) celého Slovenska.
Podobne ako ich predchodcovia sa nemôžu pochváliť, že za tri desaťročia nevedeli nájsť väčšie a dôstojnejšie miesto pre spomienku na November. Navonok nejde o veľa, život beží ďalej, ale vo veľkej aj komunálnej politike zohráva dôležitú úlohu symbolika. A tá sa i tu dá čítať.
Kto sa napokon dnes smeje, že 30. jubileum jednej historickej udalosti postavili proti 75. výročiu inej? Opakované tvrdenie, že sa spojili dve vzájomne sa dopĺňajúce demokratické tradície, stojí na piesku. Premenovanie nesie celkom inú, omnoho silnejšiu symboliku ako pomenovanie.
Chodníkom bez komunálnych politikov
Ponúka sa tu istá paralela. V bývalom Sovietskom zväze riešili po druhej svetovej vojne nedostatok štátnych bytov, „komunálok“, aj tým, že nositeľov nových pracovných síl určených pre ťažký priemysel prevažne slovanského pôvodu nasťahovali do bytov, v ktorých bývali rodiny z Pobaltia. V inej dobe, v inom štáte a v celkom inom režime komunálni funkcionári argumentovali tým, že sa tak zblížia nielen dve rodiny, ale dva národy. Vieme, s akým efektom.
Udalosti z poslednej etapy druhej svetovej vojny, keď tisíce Slovákov a príslušníkov ďalších troch desiatok národov dali prednosť riziku, zasneženej Prašivej pred pohodlím vo vykúrených kaviarňach a krčmách, nepripomínajú iba pamätníky, muzeálne exponáty, odborné knihy, ale aj súvislý 700-kilometrový turistický chodník, ktorý vedie od priesmyku Dukla po Devínsky hrad. Desaťročie nesie názov Cesta hrdinov SNP.
Keď som ním nedávno štyri týždne naprieč trinástimi pohoriami kráčal, stretal som mnoho mladých ľudí, ktorí prijali rovnakú výzvu. S nástrahami prírody sa rozhodli popasovať z viacerých dôvodov, no potvrdili mi výsledky spomínanej ankety. Odkaz Povstania sa uchováva často aj netradičnými formami, ktoré sa nepodobajú na otrepané rozprávanie našich prastarých otcov o bojoch pri severotalianskej rieke Piava.
Ešteže bratislavskí komunálni politici, ktorí radi premenúvajú, o spomínanom chodníku nevedia. A keďže trasa križuje chotáre mnohých dedín a miest, nepatrí do ich kompetencie.