Krátka pamäť novembrovej revolúcie

Spomínanie si na November a štyridsať rokov, ktoré mu predchádzali, má na Slovensku paradoxný charakter. Pri popise zločinnosti tzv. komunizmu sa pravicové médiá vždy rady vrátia aj sedemdesiat rokov späť k februáru 1948 alebo vykonštruovaným procesom 50. rokov, ale na jeseň 1989 si spomínajú akosi útržkovito a selektívne.

09.11.2019 15:00
debata (23)

Inak sa nedá vysvetliť, kde sa pri pravidelných oslavách boja za slobodu a demokraciu stratili kľúčové požiadavky námestí českých a slovenských miest, medzi ktoré patrila aj rovnosť, odluka cirkví od štátu či špecificky v Bratislave aj ekologická agenda.

Dvadsiateho novembra 1989 vzišlo z centra protestov Prehlásenie robotníkom a roľníkom, ktoré ich prizývalo k vzájomnej solidarite, kritizovalo privilégiá vtedajších elít a pranierovalo sociálno-ekonomické problémy, ktorých ani na sklonku „komunizmu“ nebolo málo. Rovnosť bola prítomná na transparentoch aj v požiadavkách na demokratizáciu režimu.

Spätná štylizácia víťazov

Ak dnes niektorí protagonisti Novembra tvrdia, že od začiatku zaujímali tvrdý antikomunistický postoj a pri protestoch nešlo o nič iné ako o úplnú zmenu politicko-ekonomického zriadenia, musíme to interpretovať skôr ako spätnú štylizáciu než ako dejinnú skutočnosť.

Pri svojom vzniku bolo VPN hnutím zameraným na to, čo nieslo vo svojom názve: presadzovanie nenásilného dialógu, prepustenie politických väzňov, získanie prístupu do médií a slobodu verejného zhromažďovania sa. V počiatkoch protestov nešlo o prevzatie moci, ale o jej demokratickú a kritickú kontrolu.

Revolúcia sa obrátila naruby. Je dôležité si ju pripomínať, ale v jej úplnosti, so všetkými jej vnútornými protirečeniami, výhrami aj prehrami, ktoré z nej vyplynuli.

Sociologické prieskumy, ktoré sa konali v zlomovom období decembra 1989, ukázali, že popri veľkom množstve nerozhodnutých ľudí existovalo asi 40 percent takých, čo si želali humanistický a demokratický socializmus, a len 3 percentá opýtaných sa vyslovili za kapitalizmus. Zároveň si však iba 4 percentá želali, aby v ústave ostala zakotvená vedúca úloha KSČ.

Z údajov, ktoré sú k dispozícii, možno teda odvodiť, že sa kľúčmi neštrngalo za triumfálny nástup neoliberalizmu a predátorskej privatizácie, ale práve za skutočné napĺňanie hodnôt socializmu (solidarita, rovnosť, nenásilie), politickú pluralitu, ľudské práva a slobody.

Podľa svedectva Martina M. Šimečku aj v disente sa našlo nemálo ľudí, ktorí zastávali liberálne ľavicové hodnoty. Predtým boli za svoje presvedčenie perzekvovaní nielen veriaci či antikomunisti, ale aj ľaví kritici režimu (Hnutie revolučnej mládeže, Jiří Pelikán, Miroslav Kusý a ďalší). Prezentovať protirežimovú opozíciu ako vývojovo nepretržitú líniu a skupinu ľudí rovnakého presvedčenia je preto ahistorické a manipulatívne.

Napokon, aj predstavy o vývoji po odstavení komunistov od moci sa rôznili. Dnes i novembroví tribúni uznávajú, že súčasný stav nie je úplne tým, za čo bojovali. Ponúka sa preto otázka, kto je dnes nositeľom odkazu Novembra a či sa ho dá sprivatizovať. Ako prax ukázala, možné to je.

Kto odovzdá pochodeň?

Bezradnosť z toho, že nevieme, kam ďalej, sa prejavuje aj v tom, že pri hodnotení udalostí spred 30 rokov a „komunizmu“ sa najmä víťazná časť verejnosti uspokojí s frázami a rozhorčením, že na „totalitný režim“ predsa len ktosi môže spomínať i v dobrom.

Duch revolúcie nežije uctievaním popola, ale odovzdávaním pochodne ďalším. Rétoriku nežnej revolúcie sa pokúsili obnoviť organizátori a účastníci zhromaždení Za slušné Slovensko, ale zmätenosť požiadaviek a nepochopenie hĺbkových, systémových príčin problémov krajiny iba podčiarkli, ako ďaleko od seba môže byť v politike forma a obsah.

Je najvyšší čas spochybniť spomienkový monopol a obrátiť sa s uznaním aj na ľudí, ktorým doteraz elity tvrdili, že si pamätajú nesprávne a nedôležité veci, zavrhli ich život ako nepodstatný preto, že ho ktosi prežil v „komunizme“.

Kým pre časť aktivistov sa November stal žriedlom zásluh, legitimity a uznania, pre obrovské skupiny obyvateľov vtedajšieho Československa i neskorších oboch samostatných štátov bola jeseň 1989 rýchlo zhasnutou iskrou nádeje a zánikom čo i len formálneho uznania, ktorým sa „komunizmus“ snažil dať najavo, že si život a prácu obyčajného človeka váži.

Čelíme ekologickej katastrofe, ktorá sa zdá byť už takmer neodvratnou. Najväčšia cirkev, ktorej príjmy zo štátnej kasy opäť výrazne narastú, s chuťou rozdúchava vykonštruovaný kultúrny konflikt a nerovnosť sa stala želaným stavom, ktorý má motivovať chudobných a znevýhodnených, aby sa viac usilovali. Revolúcia sa obrátila naruby. Je dôležité si ju pripomínať, ale v jej úplnosti, so všetkými jej vnútornými protirečeniami, výhrami aj prehrami, ktoré z nej vyplynuli.

Najlepšou poctou revolúcii je pokračovať v nej. Nie však v tej verzii, ktorú si neskôr presadili antikomunistické a kapitálotvorné elity, no v tej, za ktorú štrngali ľudia na námestiach. Po viacerých sklamaniach posledných tridsiatich rokov sa zdá byť nemožné vo verejnosti opäť vzbudiť nádej a politickú predstavivosť. Je to však jediné východisko, ako si môžeme zachrániť budúcnosť.

© Autorské práva vyhradené

23 debata chyba
Viac na túto tému: #komunizmus #revolúcia #VPN #neoliberalizmus #Prehlásenie robotníkom a roľníkom #ľudské práva a slobody