Cestovať po svete, predovšetkým po tom západnom. Odstrániť cenzúru, môcť hovoriť o všetkom a nakupovať rovnaký tovar ako na Západe. Chceli sme sa zbaviť mnohých návykov, ktorými nás režim zväzoval, nechceli sme tu sovietskych vojakov a protivili sa nám komunisti, predovšetkým tí najzdiskreditovanejší, teda Husák, Jakeš, Biľak a ďalší. To sú legitímne túžby slobodného človeka.
Nevedeli sme toho veľa a museli sme sa učiť, napríklad to, čo je zmyslom politiky a ako funguje demokracia. Ponúka sa otázka, čo sme zvládli dobre a čo horšie. Posúdenie je na každom z nás a koniec koncov svoje odpovede vyjadrujeme vo voľbách. Mnoho našich spoluobčanov ich ignoruje, čo je tiež vyjadrenie názoru.
Približne pred tridsiatimi rokmi som prvýkrát čítal Aristotelovu Politiku aj Platónovu Ústavu. Obaja boli voči demokracii kritickí a považovali ju za zlé zriadenie, v ktorom hrajú významnú úlohu demagógovia, ktorí manipulujú s davom. Platón predpokladal, že demokracia má v sebe sebadeštrukčné tendencie, ktoré vedú k tyranii. Vtedy som tie slová príliš nechápal, díval som sa okolo seba a videl Václava Havla, Jiřího Dienstbiera alebo napríklad Jána Langoša a Martina Porubjaka. Títo ľudia sú stelesnením priemernosti a vládou demagógov? Demokracia bola na začiatku, poskytovala nám takmer absolútnu slobodu a v tej eufórii sme zabúdali, že ju musí sprevádzať pocit zodpovednosti.
S nostalgiou spomíname na obdobie, keď jedným z podstatných princípov politiky bola morálka, symbolicky predstavovaná Havlovým sloganom Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Namiesto toho chcú populistickí demagógovia „viac demokracie“, „vrátiť demokraciu ľudu“ a rozhodovať v referendách. To všetko za deštrukcie liberálnych inštitúcií, ako sú verejnoprávne médiá či Ústavný súd.
Možno sa nezdôrazňuje jeden podstatný aspekt. Zamýšľame sa nad tým, čím sme za tých tridsať rokov prešli. Reálne sa však zmenili naše možnosti a schopnosti ovplyvňovať dianie v národnom štáte. Členstvo v Európskej únii premenilo právomoci národných vlád a globalizácia nás neuveriteľným spôsobom prepojila s celým svetom, čo prinieslo pozitívne aspekty, ale aj mnoho negatívneho. Globálny kapitál zásadným spôsobom ovplyvňuje demokratickú politiku a bohužiaľ znižuje význam národných vlád. Ak hodnotíme našu situáciu, musíme vziať do úvahy, že k nášmu pocitu neistoty a frustrácie prispeli dve posledné obrovské krízy, finančná a utečenecká. Práve tie, spolu s chybami ponovembrových politikov stoja za nárastom populizmu.
Celkom iste sa nám podarilo vytvoriť to najdôležitejšie – konštitučnú demokraciu a princíp rozdeľovania moci, slobodné voľby. Dnes si uvedomujeme, že to nie sú samozrejmé veci. Organizácia Freedom House každoročne zverejňuje správu, v ktorej štáty hodnotí ako slobodné, čiastočne slobodné a neslobodné. Upozorňuje na nedostatky. Poľsko a Maďarsko prvýkrát klesli do kategórie čiastočne slobodných krajín. Je pravdepodobné, že ak by dnes Maďarsko vstupovalo do Európskej únie, neuspelo by.
Mnohí z nás si z novembrových udalostí odnášajú obrovskú životnú skúsenosť, že zmena k lepšiemu je možná. S nostalgiou spomíname na obdobie, keď jedným z podstatných princípov politiky bola morálka, symbolicky predstavovaná Havlovým sloganom Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Namiesto toho sa však presadzuje iný princíp, ktorý v demokracii videli grécki filozofi. Populistickí demagógovia chcú „viac demokracie“, „vrátiť demokraciu ľudu“ a rozhodovať v referendách. To všetko za deštrukcie liberálnych inštitúcií, ako sú verejnoprávne médiá či Ústavný súd.
Pre mňa tridsať rokov predstavuje fakt, že demokracia má mnoho podôb a hľadanie takej, ktorá by vyhovovala čo najväčšiemu počtu občanov, je úloha celoživotná. Nikdy však nesmieme stratiť obozretnosť. Koniec koncov americký politológ Larry Diamond tvrdí, že každá demokracia môže byť vždy ešte lepšia.