Iba hŕstka ponovembrovej generácie si uvedomuje, že novembrom 1989 sa zápas o slobodu a demokraciu v skutočnosti len začal. Ako sa s ním vyrovnávame? Sme tými, ktorými sme sa chceli stať? Tými, čo si na námestiach v eufórii sľubovali lásku a nový deň? Bolo to, čo dnes označujeme honosným názvom, naozaj revolúciou či iba nežnou evolúciou?
Ak sa v spoločnosti udejú zmeny, ktoré výrazne transformujú systém delegovania a výkonu politickej moci, ekonomické a spoločenské vzťahy a vazala regionálneho hegemóna zmenia na suverénny štát, vznikne oprávnený pocit, že sa stalo niečo revolučné. Špecificky vo chvíli, keď je zmena zavŕšená naplnením politického mýtu o „tisícročnom boji“ za samostatný štát.
Áno, to všetko v nás môže budiť dojem, že sme boli súčasťou revolúcie. Každoročné oslavy tých udalostí, spomienky hrdiniek a hrdinov Novembra v nás utvrdzujú v tom, že presne toto sme zažil, a zároveň utvrdzujú tých, čo sa cítia obeťami „tajných síl z piatej avenue“ v tom, že za ich neutešenú súčasnosť môžu revoluční „povaľači z kaviarní“.
Demokraciu máme, už nám chýbajú len demokrati. Čo s tým? Určite nestačí, ak nimi budú iba politici.
Lenže ak sa pozrieme na to, aká bola naša spoločnosť pred 17. novembrom 1989, a na to, čo sa stalo počas „revolučných“ týždňov, mesiacov a rokov, zistíme, že fakticky k revolúcii nedošlo. To, k čomu utiekame svoje nádeje či hnev, sa javí iba ako zlomový bod v evolúcii, ktorej víťazmi sú tí, ktorí sa vedeli adaptovať na nové podmienky.
V 70. rokoch minulého storočia napísal sovietsky spisovateľ a sociológ Alexander Zinoviev knihu Homo sovieticus. V nej značne sarkasticky opísal vlastnosti politicky a spoločensky konformného občana Sovietskeho zväzu. Človeka, ktorý bol, podľa poľského novinára Jerzyho Turowicza, „zotročený, nespôsobilý, zbavený iniciatívy, neschopný kritického myslenia, ktorý očakáva – ba požaduje – všetko, čo poskytuje štát, nemôže a nechce vziať svoj osud do vlastných rúk.“
Keď pridáme šovinizmus a propagandu, ktorá šírila strach z cudzieho a inakosti, ľahostajnosť v zodpovednosti za spoločný majetok, ktorá vyústila do morálneho kritéria „kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu“, a všadeprítomný klientelizmus (známosti) a korupciu, máme obraz priemerného občana Československa, prototyp človeka – Homo sovieticus znormalizovaný.
Petr Pithart už v prvých mesiacoch roku 1990 hovoril, že „to, čo sme zažili, žiadnou revolúciou nebolo: bolo to vyjednané odovzdanie moci“. Tým nechcel znevážiť demokratizačný proces, ale uchrániť spoločnosť pred prehnanými očakávaniami. Upozorniť na to, že sa veľa nezmenilo.
„Za to mi všetci nadávali, pretože nežná revolúcia bol posvätný emblém s paradoxom – revolúcia a ešte nežná,“ dodáva Pithart. „Ale ja som od začiatku vedel, že v tom, čo bude nasledovať, bude viac kontinuity, než by sme chceli. Že budeme chtiac-nechtiac závislí od cesty, po ktorej sme šli dovtedy. Sme viac, ako sa nám páči, závislí od ľudských vzťahov, tak ako sa ustálili v čase normalizácie.“
Aj po novembri 1989 sme to boli stále my. Znormalizovaní, ktorí sa adaptovali na novú politickú situáciu. A najlepšie to dokázali tí, čo nás stvorili.
Demokraciu máme, už nám chýbajú len demokrati. Čo s tým? Určite nestačí, ak nimi budú iba politici. Tak jednoducho to nepôjde. Zodpovednosť za prežitie ideí Novembra, za slobodu a demokraciu máme všetci. Fakt, že sme roky podceňovali výchovu k demokracii a zodpovednému občianstvu, vyústil v realitu života v znormalizovanej ®evolúcii.