Ako sa po Novembri kalila oceľ

17.11.2019 09:00

Na konferencii usporiadanej začiatkom roka 1989 Prognostickým ústavom ČSAV v Prahe v starobylých priestoroch Anežkinho kláštora sedel neďaleko mňa jeden z vtedajších radových vedeckých pracovníkov Václav Klaus.

V diskusii zauvažoval, aký socializmus by mala Československá socialistická republika budovať. Najvhodnejší sa mu zdal socializmus škandinávskeho typu. Gorbačovova perestrojka ešte stále k nám nedorazila, a tak úvahy o budúcom socializme sa chápali ako vízia o vzdialenej budúcnosti.

Novembrové udalosti však otázku budúceho usporiadania spoločnosti z polohy prognostických úvah nastolili ako otázku dňa. Je takmer isté, že málokto zo státisícov zhromaždených v Prahe, Bratislave a ďalších mestách predvídal budúce spoločenské pomery u nás. Možno najviac z nich uvažovalo o návrate k roku 1968.

Medzi dvanástimi požiadavkami Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov z 25. novembra 1989 iba deviata a čiastočne tretia vyjadrovali rodiacu sa predstavu o budúcom sociálno-ekonomickom usporiadaní. V deviatom bode sa písalo o zrovnoprávnení všetkých foriem vlastníctva a v treťom sa popri záruke slobody zhromažďovania, spolčovania, pohybu či svedomia spomínala aj sloboda podnikania. Súkromné vlastníctvo – popri štátnom a družstevnom – a slobodné podnikanie už naznačovali určité predstavy o budúcom ekonomickom usporiadaní, ale boli to ešte predstavy v zárodku.

Liahne prvých členov nových vlád

Zvláštnosťou formovania prvých ponovombrových vlád a najmä ich ekonomických zložiek bolo, že sa v značnom rozsahu skladali z vedcov a profesorov. „Liahňou“ federálnej i českej vlády bol práve Prognostický ústav, ktorý podaktorí upodozrievali, že bol Jakešovou veštiarňou. Nik však nemôže spochybniť, že z neho vzišli okrem Klausa aj Valtr Komárek, prvý podpredseda českej vlády národného porozumenia, Vladimír Dlouhý, Karel Dyba, Ivan Kočárník, Tomáš Ježek a neskôr Jan Mládek i Miloš Zeman.

Rozpad vojenskej výroby, ktorá predstavovala 60 percent produkcie ČSSR a zameriavala sa na ťažkú bojovú techniku, mal za následok prvých stotisíc nezamestnaných.

Na Slovensku takouto „liahňou“ bol hneď po novembri Ekonomický ústav SAV. Vzišli z neho ministri slovenskej či federálnej vlády ako Pavel Hoffmann, Rudolf Filkus, Jozef Markuš a Ľubomír Dolgoš. Z výskumnej sféry prišli aj iní, napríklad podpredseda prvej Mečiarovej vlády Jozef Kučerák. Čím viac sme sa od novembra 1989 vzďaľovali, tým počet protagonistov z tejto sféry klesal. Politika a politici sa profesionalizovali. Nie vždy v prospech veci.

Na novembrových námestiach sa nevedelo, či vôbec niečo vystrieda „reálny socializmus“. Rok 1990 bol prvým, keď sa začali robiť prvé opatrenia naznačujúce budúce smerovanie. Napriek tomu, že vtedajší vládni predstavitelia pochádzali z rovnakého prostredia, názorovo neboli identickí.

Nadviazať na Šikovu reformu sa čiastočne pokúšal podpredseda českej vlády František Vlasák, ktorý spolu s Otom Šikom pripravili ešte v roku 1964 dokument Zásady novej sústavy plánovaného riadenia národného hospodárstva. Samozrejme, že v roku 1990 sa už nemohlo nadväzovať na Šikovu reformu v jej pôvodnej podobe. Návrh Vlasákovej komisie mal byť však korektúrou projektu tzv. Klausovej reformy. Rozdiely medzi Klausovými predstavami a odlišnými názormi v Česku i na Slovensku sa najčastejšie redukujú na spor o rýchlosti transformácie. Proti sebe stáli tzv. šoková terapia a postupná (gradualistická) predstava prechodu z existujúceho centrálne plánovaného hospodárstva na trhové. Rozdiely boli však aj v tom, ako uskutočniť jednotlivé kroky scenára, ktorý sa napokon začal realizovať a v skratke zahrnoval tzv. makroekonomickú stabilizáciu, liberalizáciu a privatizáciu.

Tŕnistá cesta k trhu

Cesta k trhovému hospodárstvu nemusela byť takou tŕnistou, akou sa v skutočnosti stala. To, že na Slovensku bola ešte zložitejšia a platilo sa za ňu vyššou cenou, bolo určite jedným z faktorov rozpadu spoločného štátu.

Rok 1990 bol nielen papierovou prípravou na začiatok tzv. Klausovej reformy (od 1. januára 1991), ale už v priebehu roka sa uskutočnili jej prvé opatrenia. Rozpad vojenskej výroby, ktorá predstavovala 60 percent československej produkcie a zameriavala sa na ťažkú bojovú techniku, mal za následok prvých stotisíc nezamestnaných. (Mimochodom, export zbraní a vojenského materiálu z ČR je dodnes značný,v roku 2016 dosiahol vyše 18 miliárd korún.)

Na slovenskú ekonomiku orientovanú na vývoz do štátov RVHP dopadol rozklad tejto organizácie viac ako na českú a po nastolení kurzu voči doláru na „trhovej úrovni“ výrazne zdražel import pre dovozne náročnejšie slovenské hospodárstvo.

Už v prvých rokoch začal a pokračoval rozpad odvetví strojárstva, stavebníctva a poľnohospodárstva. Potom sa podniková sféra dlho nevedela spamätať z prvotnej a druhotnej platobnej neschopnosti a neskôr z tzv. tunelovania. Rast nezamestnanosti a vyčerpanie „zásob“ z minulosti v prvých rokoch transformácie nemalej časti spoločnosti nepriniesli radosť zo slobody a z demokracie, ale nočné mory.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Klaus #sociálno-ekonomické usporiadanie #sloboda podnikania #Šikova reforma #Prognostický ústav ČSAV #Ekonomický ústav SAV
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku