Ale ak sa hovorí o nežnej revolúcii, má sa na mysli najmä porážka komunistického režimu a vytvorenie ústavného rámca a inštitúcií demokracie. A to je v poriadku. No nie je v poriadku, keď sa z tohto procesu vylučujú tí, čo na novej podobe politického usporiadania skutočne pracovali, pritom celá revolúcia sa redukuje na VPN.
Ján Budaj sa správne rozhodol vtiahnuť pod krídla VPN postupne všetky skupiny, študentov, divadelníkov, výtvarníkov, a organizovať aj v regiónoch štrajky, manifestácie a protesty už pod hlavičkou VPN.
Aj ja som plne podporoval VPN a hlavne jej politický rozmer, na rozdiel od romantických rojkov, ktorí chceli z nej urobiť len „občiansku kontrolu moci“. Ale to, o čo sme zápasili, nebola VPN, no pluralita politickej moci. Preto som sa ešte v decembri pustil do spoluzakladania sociálnej demokracie.
Postkomunizmus existuje ako zlyhanie ponovembrovej politiky a nástup novej ideológie zbožšťovania neregulovaného súkromného vlastníctva a zidealizovaného Západu.
Medzi novembrom 1989 a februárom 1990 sa vytváralo to, čo by som nazval „étosom nežnej revolúcie“. Nie je to však ten étos, ktorý v hmlistej podobe teraz omieľajú gálovci. Prežíval som ho a prežívam aj dnes ako trojčlenku, ktorú väčšinová spoločnosť prijala: politické zmeny sa dejú na základe dialógu, tlak verejnosti na námestiach je nenásilný, komunistická moc sa vzdala represívnych opatrení. To je skutočný étos, mravné posolstvo v revolúciách zriedkavé: nežnosť, zamatovosť.
Vytváranie plurality, slobodné slovo a formovanie nových politických strán, koncipovanie ich programov a politickej reprezentácie je druhým pilierom tvoriaceho sa étosu. A tretím? Nepochybne univerzálnosť tohto procesu: nikoho z neho nevylučujú. To je nóvum. História Československa od jeho vzniku je aj históriou vylučovania: menšín, Židov, komunistov, potom buržujov a nekomunistov, nacionalistov a pravicových oportunistov, napokon disidentov. Novembrová revolúcia sa začala ako demokratická transformácia.
Étos prvých mesiacov revolúcie
Pamätám si debaty o zákaze komunistickej strany. Napokon prevládol názor, že pokiaľ komunisti budú akceptovať demokratický právny systém, tak sú legitímnou súčasťou spoločnosti. Dialóg, pluralita a univerzálnosť. To je obsah étosu prvých mesiacov revolúcie. Na tieto tri piliere som hrdý, a to aj preto, že som sa do ich napĺňania zapojil.
Ale to, čo sa začalo diať od marca 1990, už má s týmto étosom máločo spoločné. Vo VPN nezvládli lustrácie, ktoré lámali osudy, podporovali normalizačných komunistov a vytláčali tých reformných. Držali sa striktne čechoslovakistickej línie v štátoprávnom usporiadaní, ktorá napokon viedla k rozpadu federácie. To všetko je prítomné aj v dnešných životoch. Ale najviac nás určuje iný proces: zápas o sociálno-ekonomický obsah nového režimu.
Paralelne so znovuoživeným čechoslovakizmom sa gálovská VPN stále zreteľnejšie prikláňala k pravicovému konceptu „šokovej terapie“ Václava Klausa. Vedel som, ako iste mnohí a rovnako bezmocní ako ja, že obsahom onoho „nového“ sa môže stať neľudská realita tzv. čistého kapitalizmu. Kratučko po Novembri prevládala gradualistická koncepcia transformácie plánovanej ekonomiky na trhovú, s konceptom malej privatizácie a premeny veľkých podnikov na akciovky vlastnené štátom. Tu ešte hrali dominantnú úlohu komárkovci či kočtúchovci, no o niekoľko mesiacov ako blesk z čistého neba prichádza „šoková terapia“, koncept Jefryho Sachsa, ktorý si spolu s thatcherovskou politikou osvojil Klaus.
Spočiatku sa zdalo, že by sa v HZDS mohla k nemu zrodiť alternatíva, ale veľmi rýchlo Mečiarova avanturistická povaha zmarila nádeje. Vyhrala Húskova „privatizácia ako vytváranie slovenskej kapitálotvornej vrstvy“. Táto „premúdra“ politika len čo sa presunula z papiera do reality, degradovala na primitívne a priame rozkrádanie, z „kapitálotvornej vrstvy“ sa stala lumpenburžoázia. Neoliberálny koncept mal otvorené dvere.
Pravidlá nastavili neoliberáli
Ak teda ktosi stereotypne viní za dnešné nedostatky komunistov a eštebákov, je to neuveriteľné pokrytectvo. Tieto pravidlá nastavili neoliberáli. A to tak, že priestor pre „podnikanie“ ostal otvorený, ba priam priťahujúci podvodníkov, vekslákov, mafiánov a oligarchov… Určite sa medzi nimi uplatnili i komunisti, ktorí buďto niečo vedeli o podnikovom manažmente, alebo mali informácie o zahraničnom obchode. Toto prostredie finančno-mafiánského kapitalizmu však nevytvárali komunisti, hoci viacerí na ňom parazitovali.
Ako sociálnemu demokratovi mi bolo od začiatku zrejmé, že v skutočnosti ide o slobodu nekalej súťaže, korupcie, nelegálneho privlastňovania, daňových podvodov, finančných špekulácií, prania špinavých peňazí, podkopania zamestnaneckých práv, privatizácie súdnictva, polície atď. Medzi prvé zákony z dielne VPN, ktoré prijala v apríli 1990 Slovenská národná rada, patril zákon o hazardných hrách a zákon o súkromných bezpečnostných službách.
Prvý otvoril cestu k praniu špinavých peňazí (veď Klaus povedal, že nepozná špinavé peniaze) a ten druhý možnosti na zakladanie mafií. Neexistuje azda jediná mafiánska skupina na Slovensku, ktorá by nevyrástla na pleciach esbéesiek.
Postkomunizmus tu nie je preto, lebo sa tu dakde trúsia relikty komunistov. Ani to nie je dajaká vykonštruovaná komunistická mentalita. Postkomunizmus existuje ako zlyhanie ponovembrovej politiky a nástup novej ideológie zbožšťovania neregulovaného súkromného vlastníctva a zidealizovaného Západu. Všetci, čo hľadajú v štáte oporu spravodlivosti, solidaritu a sociálnu ochranu, sú v očiach tejto ideológie sociálni paraziti, relikty komunizmu neschopné narábať s vlastnou slobodou.
Pravá forma človeka je vraj iba tá, ktorá je v súlade s neoliberálnou doktrínou… Táto ideológia zničila definitívne étos Novembra. Rozložila dialóg aj pluralitu, lebo veľké financie ovládajú všetky strany.
Zlikvidovala univerzálnosť, lebo delí spoločnosť na nespojité svety bohatstva a chudoby, privilégií a vylúčenia. Táto ideológia nie je dedičstvom tých, čo vyšli do ulíc za lepšiu spoločnosť, ale patrí politickej reprezentácii, ktorá ľahostajne a nekriticky podľahla neoliberálnej vlne.