Československo sa zrazu stalo na chvíľu opusteným ostrovom. Bolo už iba otázkou času, kedy nenastane iba výmena ľudí, ale aj politického systému. Iskru k novembrovým udalostiam vykresali študenti, čo bolo naše špecifikum v rámci končiaceho tzv. sovietskeho bloku.
Spoločenský pohyb sa líšil od Pražskej jari aj od revolty, ktorá v tom čase zasiahla západnú Európu. Tam v roku 1968 bolo niekoľko spúšťačov procesov: zastrelenie zajatého Ernesta Che Guevaru, protesty proti vietnamskej vojne, atentáty na černošského kazateľa Martina Luthera Kinga a študentského vodcu Rudiho Dutckeho. Na univerzitách v Paríži a v Západnom Berlíne a v USA vypukla generačná vzbura.
Francúzsko kvasilo ako burčiak, o niekoľko týždňov bolo hore nohami. Mladí stavali barikády, starší spustili generálny štrajk. Prezident Charles de Gaulle opustil 29. mája Elyzejský palác a rokoval s vojenskou elitou. Skúsený generál napokon odmietol rady veliteľa tankových vojsk a rozhodol sa pre štandardné riešenie, ktoré pôsobí ako spoločenský ventil. Vyhlásil závažné reformy a vypísal predčasné voľby, z ktorých vládnuca moc vyšla koncom júna 1968, na prekvapenie mnohých, posilnená. Krajina sa upokojila.
Vládcovia v inkubátore
V Československu v novembri 1989 aktivizovala mnohých ľudí tiež správa o mŕtvom, ktorá sa potom ukázala ako falošná. Nasledujúci pohyb sa vymkol z rúk autorov fake newsu, ktorí podobne ako čarodejnícky učeň z rovnomennej Goetheho básne nevedel ovládať sily, ktoré vyvolal a ktoré sa obrátili proti nemu. Mladí demonštranti a nastupujúci starší lídri, ktorí rýchlo prevzali iniciatívu, mali iného súpera ako ich predchodcovia z parížskych univerzít.
Keď sa VPN nadýchla moci, uzatvárala sa do seba. Chytila viaceré choroby, ktoré na bývalej štátostrane kritizovala, a začínala mať sklony k sektárskemu mysleniu.
Na čele štátu zotrvávali muži, ktorých myšlienkové stereotypy a slovník poznačilo budovanie ťažkého priemyslu z obdobia vrcholu studenej vojny. Mocenský mechanizmus, ktorý roky spoluvytvárali, spôsobil, že žili ako v inkubátore, čo vystihol spisovateľ Andrej Ferko v monodráme Balada o dr. Gustávovi Husákovi.
„Samoväzni“ nepostrehli, že na dvere klope tretia civilizačná – informačná vlna. Keď sa námestia začali plniť, nechápavo hľadeli cez hrubé sklá neprístupných budov na ulicu, čo sa tam dole deje. Politickému systému chýbala spätná väzba, nahromadené problémy sa nedali riešiť v jeho rámci. Vládna moc sa rozpadla ako domček z karát. Usporiadanie spoločnosti, vytvorené po jaltskom delení sveta, stratilo vnútorné i vonkajšie žriedla.
Pred troma desaťročiami u nás neprebiehal jeden, ale hneď tri prevratné procesy. Prvý, demokratický, prijala väčšina obyvateľstva. Druhý, ekonomický, mnohých zaskočil. Ľudia z tribún síce spomínali ozdravenie hospodárstva, no o pripravovanej neoliberálnej ekonomickej transformácii mlčali. Úspešní Slovinci, napríklad, išli inou cestou. Obrovské sľuby vyvolávali veľké očakávania, po čom nasledovali konfrontácie s realitou a hnev z oklamania.
Tretia systémová zmena súvisela s národnoemancipačným hnutím. V tom ponovembrové elity načisto zlyhali. Podobne ako český disent ignorovali slovenskú otázku, čo prispelo k tomu, že November si pripomíname proti vôli oboch elít vo dvoch samostatných štátoch.
VPN nebola jediná
Vtedajšie udalosti najlepšie vykresľujú staré filmové zábery, prvé dialógy, tlač a analýza hesiel. Všetci, ale najmä lídri, sa za tri desaťročia názorovo posunuli, preto v ich dnešných prejavoch prevláda často nevedomé skreslenie. Áno, hegemónom zmien na Slovensku bola .
Nešlo však o ideovo vyprofilovanú politickú stranu, ale o pestré hnutie s protichodnými názormi ani nie na to, čo ľudia nechcú z minulosti, no čo si želajú v budúcnosti. Nereprezentovalo celú verejnosť a, ako ukázali prvé slobodné voľby, ani väčšinu. Na jej mítingy chodili aj stúpenci iných vznikajúcich strán.
Ponovembrové dejiny neboli iba dejinami súperenia VPN s odchádzajúcimi komunistami. Nie je v poriadku, že sa dnes veľmi málo hovorí aj o ďalších subjektoch, ktoré dotvárali vývoj. KDH a SNS v júnových voľbách dosiahli rekordné výsledky vo svojej histórii. Poslanecké miesta získali okrem komunistov i zástupcovia maďarskej koalície, zelení a demokrati.
VPN spočiatku ponúkala platformu pre širokú diskusiu a stala sa laboratóriom pre nápady. Keď sa nadýchla moci, uzatvárala sa do seba, chytila viaceré choroby, ktoré na bývalej štátostrane kritizovala, a začínala mať sklony k sektárskemu mysleniu. Nie div, že na jar 1990 jej preferencie tak klesali, až sa blížili k hranici zvoliteľnosti.
V pude sebazáchovy VPN nominovala na kandidačnú listinu vtedy populárnych komunistov. Predbehla svojich rivalov, vrátila sa na politický Olymp a v júni získala 29 percent hlasov. Zažila krásne chvíle, no čoskoro i historický pád. O dva roky skončila pred bránami parlamentu. Modernú samostatnú Slovenskú republiku zakladali už iní.