Prvý raz sa stretávame v tomto rezorte s inovatívnou myšlienkou: „Budúci či nádejný minister (či ministerka) školstva by mal mať predstavu o tom, čo chce robiť skôr, ako to robiť začne.“
Takéto niečo sa na Slovensku ešte nestalo, aj keď tu pôsobili ministri, ktorí sa domnievali, že vedia, čo robia, a aj to, čo robiť treba. Mýlili sa však a dôsledkom ich omylov sa školstvo ocitlo v takom stave, že je v podstate dobre, že ho v záujme zachovania si viery v budúcnosť ani poriadne nepoznáme.
Verejnosť by bola nepríjemne prekvapená, ak by sa dozvedela, aká je skutočná úroveň vedomostí absolventov základných škôl z predmetov, ktoré sa nemonitorujú. Najmä ak netuší, že aj v tých predmetoch, v ktorých sú žiaci preverovaní, teda v slovenskom jazyku a matematike napriek tomu, že sa im venuje nadštandardná pozornosť, sú dosahované výsledky katastrofálne. A to sa pri testovaní podvádza takmer tak ako pri skúškach na vodičské oprávnenie.
Prinesú februárové voľby riešenie pre regionálne školstvo? Zdá sa, že je to možné. V programoch troch opozičných strán sa objavujú myšlienky, ktoré sa napriek svojej racionálnosti ešte pred niekoľkými rokmi považovali za kacírske.
S novým prístupom začali v SaS v časoch, keď sa predseda Richard Sulík domnieval, že bude po parlamentných voľbách rozdávať karty. A tak ponúkol verejnosti program svojej strany, ktorý obsahoval aj návrhy plánovaných opatrení v oblasti školstva. Urobil to s dostatočným predstihom a je na škodu, že vízie jeho autorov sa nestretli s väčším ohlasom a nevyvolali v spoločnosti diskusiu.
Pri všetkých nedostatkoch si tento program diskusiu zasluhoval. A to nielen preto, že bol prvou predikciou v duchu „ak vyhráme voľby, urobíme toto“, ale aj preto, lebo je pomerne realistický. V krajine, kde sa pred voľbami sľubuje Švajčiarsko a kus modrého z neba, to vyznieva pozoruhodne. Program obsahuje totiž aj veľmi nepopulárne, no pre ozdravenie regionálneho školstva nevyhnutné zásahy do siete základných a stredných škôl. Ich zásadná redukcia je totiž nevyhnutnou objektívnou podmienkou akejkoľvek zmysluplnej reformy.
S úpadkom preferencií SaS sa však zmenšuje šanca, že by táto strana mohla realizovať svoje predstavy o budúcnosti slovenského školstva. To však neznamená, že by zanikala. Našťastie SaS nezostala v predkladaní svojho programu osamelá. Aj o pozíciu lídra súčasnej opozície a budúcej vládnej koalície urputne bojujúce PS/Spolu a Za ľudí predkladajú verejnosti vlastné vízie.
Ani v jednom prípade síce nedosahujú kvality programu SaS, no nie je to zlé čítanie. Škoda, že sa inšpirovali nezmyslom, ktorý pod názvom Učiace sa Slovensko neúspešne forsírovala súčasná vláda. A tak zákonite skĺzavajú do „mlátenia prázdnej slamy“. Napríklad, že v školstve „je potrebné skvalitniť obsah vzdelávania, zvýšiť mzdy pedagogických a odborných zamestnancov či znížiť byrokratickú záťaž, aby mali učitelia viac priestoru na učenie“.
Prinesú teda februárové voľby riešenie pre regionálne školstvo? Zdá sa, že je to možné. Rozhodne sa v programoch troch opozičných strán konečne objavujú myšlienky, ktoré sa napriek svojej racionálnosti ešte pred niekoľkými rokmi považovali za kacírske.
Napriek tomu, že s výnimkou tvorcov projektu SaS v programoch ostatných politických strán cítiť aj amaterizmus, podliehanie módnym trendom, neznalosť skutočného stavu, chybnú interpretáciu kauzálnych súvislostí a absenciu určenia skutočných priorít, predstavujú všetky tri programové dokumenty krok správnym smerom. Prinajmenšom už tým, že vôbec sú.