Aká sloboda a pre koho?

27.11.2019 14:00

V socialistickom Poľsku koloval obľúbený vtip: Príde zákazník do obchodu a pýta sa: „Máte, prosím, maslo?“ Na čo predavačka odpovedá: „Prepáčte, my sme obchod, čo nemá toaletný papier, obchod, čo nemá maslo, je na druhej strane ulice…“

Okrem situácie reálneho socializmu, keď bolo ťažké naplniť túžby spotrebiteľov, vystihuje vtip základnú poučku štrukturalizmu: význam nie je určovaný len na základe tých slov, ktorými veci pomenúvame, ale aj ďalších, cez ktoré týmto slovám rozumieme. Drogéria nie je drogériou len vďaka toaletnému papieru, ale aj kvôli inému tovaru, ktorý predáva.

Dôležitosť tejto poučky pre politický boj ukázali udalosti novembra 1989. Ľudia na zhromaždeniach síce volali po slobode, nedali si však pozor, v akom význame. Preto mohli požadovať slobodu (zbavenú rodinkárstva a protekcionizmu), no namiesto nej dostali slobodu (bez rovnosti a solidarity). Alebo ako sa hovorieva – keď dvaja robia to isté, nie je to to isté. V dôsledku tejto nepozornosti sa mohlo zdať, že spoločenský vývoj nasledujúci po 17. novembri splnil svoj cieľ – prišla sloboda. Mali by sme sa však pýtať: Aká sloboda a pre koho?

Ľudia na zhromaždeniach síce volali po slobode, nedali si však pozor, v akom význame. Preto mohli požadovať slobodu (zbavenú rodinkárstva a protekcionizmu), no namiesto nej dostali slobodu (bez rovnosti a solidarity). V dôsledku tejto nepozornosti sa mohlo zdať, že spoločenský vývoj nasledujúci po 17. novembri splnil svoj cieľ – prišla sloboda. Mali by sme sa však pýtať: Aká sloboda a pre koho?

Na jednej strane sa spoločnosť oslobodila od vedúcej úlohy komunistickej strany, na druhej strane trh, ktorý nastúpil na jej miesto, oslobodil ľudí od zamestnanosti, zdravotnej a sociálnej starostlivosti a bezpečných ulíc. Sociálne výdobytky, ktoré bývali dostupné všetkým, prestali byť nutnosťou.

Nastúpil režim, ktorý ich nikomu nevnucuje: kto nechce, nemusí ich mať, kto chce, musí si ich zaslúžiť. Cieľom už nie je poskytnúť čo najlepší život pre čo najviac ľudí, ale maximalizovať príležitosti pre nahromadenie majetkov niektorých jednotlivcov.

Znamenalo to reštaurovať podmienky, na ktoré nebol nikto zvyknutý. Ako v roku 1996 do New York Times napísal korešpondent z Moskvy: „Väčšina ľudí tu je podozrievavých voči súkromnému vlastníctvu a čuduje sa, čo je také zlé na systéme, ktorý poskytoval dostupnú zdravotnú starostlivosť od narodenia po smrť, pričom dúfa, že ceny budú znova regulované vládou.“

Keď sa zasa pracujúcich v Poľsku v období prelomu pýtali, čo by sa stalo, ak by ich fabriku pri prechode k voľnému trhu zatvorili, domnievali sa, že im „štát nájde nejakú inú prácu“. (A tento postoj sa prakticky nezmenil podnes – viac ako dve tretiny Slovákov si prajú mať zabezpečenú ochranu práce, garantované bezplatné školstvo a zdravotníctvo.)

Nová situácia so sebou priniesla bezprecedentnú životnú neistotu. Ľudia túžili po plodoch voľného trhu, no hnevali sa, ak mu boli sami vydaní napospas. Ekonomická transformácia mala brutálne sociálne dosahy v celom bývalom východnom bloku. Verejnoprávny rozhlas v Rumunsku už v roku 1996 informoval o tisíckach detí žijúcich v kanáloch a na vlakových staniciach, kde inhalujú lepidlo, aby potlačili hlad, žobrú a stávajú sa obeťami rozličných predátorov.

Svet po socializme nevyzeral tak ideálne, ako sa spočiatku zdalo, a šoková terapia rozbila mnohé predstavy o lepších, kapitalistických zajtrajškoch. V reakcii na tento stav sa začiatkom 90. rokov zrodil v Rusku vtip: „Viete, čo sa komunizmu nepodarilo dosiahnuť ani za sedemdesiat rokov, no kapitalizmus to dosiahol už za rok? Aby komunizmus vyzeral dobre…“

Samozrejme, aj socializmus trpel vážnymi systémovými problémami. Plánovanie zhora nadol potláčalo iniciatívu v systéme. Manažéri neboli motivovaní používať nové technológie, pretože by to viedlo k ich nepotrebnosti, dotácie surovín viedli k neefektívnemu využívaniu. A zaostávajúcim fabrikám sa znižovali normy alebo boli dotované, zatiaľ čo tie šikovnejšie trestali vyšším pracovným zaťažením.

Tieto nedostatky si uvedomovalo aj komunistické vedenie a žiadalo reformu. Generálny tajomník komunistickej strany Michail Gorbačov sa v roku 1990 sťažoval, že „už nemôžeme tolerovať riadiaci systém, ktorý odmieta vedecký a technický pokrok, ktorý vedie k neefektívnemu narábaniu s nákladmi a vytvára odpad a mrhanie“. Nasledujúci vývoj sa však ubral iným smerom a k všetkému, čo dovtedy platilo, sme sa obrátili chrbtom.

Dnes sa hovorí, že polarizácia a vykorisťovanie sú minulosťou, pretože žijeme v pluralitnej spoločnosti. Tvrdí sa to v čase, keď je odborová organizovanosť nízka, mnohí pracujú na dohodu či neštandardné úväzky a príjmové rozdiely sú najvyššie za posledné desaťročia.

Naše inštitúcie sú údajne plne autonómne, bez vplyvu bohatstva či moci. Politici sa však neopovážia ísť proti nevoleným správnym radám firiem, zatiaľ čo koncentrácia bohatstva umožňuje vlastníkom ovplyvňovať náš občiansky život. Nová doba priniesla nové slobody. A novú autocenzúru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#socializmus #kapitalizmus #17. november 1989
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku