Spúšťačom nespokojnosti sa pred pár týždňami stali verbálne antisemitské útoky na vyše deväťdesiatročnú doživotnú senátorku Lianu Segre. Začalo sa to nepekným gestom senátorov pravicového bloku (zo Salviniho, Berlusconiho a Meloniovej strán), keď po jej prejave ostali sedieť na svojich miestach a netlieskali. Žena, ktorá prežila hrôzy holokaustu a stala sa živou pamäťou talianskej histórie, si takýto chrapúnsky prístup určite nezaslúžila.
Žiaľ, neostalo len pri tomto geste. Príslušníci extrémistických skupín sa tejto bezbrannej starej žene začali na sociálnych sieťach vyhrážať a musela jej byť pridelená ochranka. A tu si už obyvatelia Apeninského polostrova povedali dosť. Citliví Taliani to totiž zobrali aj ako útok na hodnoty a ako pošliapavanie protifašistického odkazu, ktorý Segre od skončenia vojny až dodnes šíri. Zábery, na ktorých tisíce ľudí skandovali „My sme vaša ochranka!“, hovoria samy za seba.
Aj na základe tejto skúsenosti sa v Bologni sformovala skupina mladých ľudí, ktorí sa rozhodli povedať jednoznačné „nie“ hrubej, vulgárnej politike. Médiá a analytici im automaticky prisúdili prívlastok antisalviniovskí. Bolo by však chybou vnímať ich len ako vymedzenie sa voči politike Ligy a jej lídrovi, hoci ich kroky a názory tomu zatiaľ nasvedčujú.
Je pravda, že úplne prvotným výstupom Hnutia sardiniek, ako sa nazvali, bola manifestácia, na ktorej chceli dosiahnuť vyšší počet zhromaždených, ako mal Salvini na svojom politickom mítingu. Na prvý pohľad „natruc akcia“ či nevinná stávka. Na ich stretnutí zaznel i jasný nesúhlas s kandidatúrou Lucie Borgonzoniovej z „čiernej“ Ligy na miesto predsedu regiónu Emilia-Romagna, pod ktoré patrí „červená“ Bologna.
Kritici Hnutia sardiniek dokonca tvrdia, že za jeho vznikom je ľavicová Demokratická strana a že jej predstavitelia mladých aktivistov iba huckajú proti pravičiarom, hľadajúc si svoju politickú agendu a stranícku identitu.
Taliani opäť dokázali svoju občiansku statočnosť a vyšli do ulíc. Spúšťačom nespokojnosti sa stali antisemitské útoky na vyše 90-ročnú senátorku Lianu Segre, ktorá prežila hrôzy holokaustu a stala sa živou pamäťou talianskej histórie.
Bologna je na teror, násilie a extrémizmus veľmi citlivá. Nemám na mysli len neďaleké Predappio – Mussoliniho rodisko, ktoré sa stáva takmer pútnickým miestom prívržencov extrémnej pravice. Narážam skôr na sériu atentátov zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (vlak Italicus a ďalšie), počas ktorých tu zahynuli nevinní ľudia vrátane maloletých detí.
Tieto tragické udalosti pripomínajú na tunajšom Hlavnom námestí aj tabule s menami obetí „fašistického terorizmu“ – presne takto to definuje jedna z tabúľ – a slúžia ako memento pre súčasnú a budúce generácie.
Hnutie sardiniek však nie je len o tom a už vôbec nie je zamerané iba na jeden genius loci. Z Bologne sa totiž začali manifestácie šíriť po celom Taliansku a dokonca i do zahraničia, čím ich iniciatíva nabrala neočakávané rozmery. Žiaľ, objavilo sa aj zastrašovanie. Médiá zverejnili status učiteľa na sociálnej sieti, v ktorom vyzýva svojich študentov, aby sa nezúčastňovali na protestoch, v opačnom prípade budú mať v škole problémy. Našťastie, zasiahol minister školstva a prípad učiteľa bude mať ešte dohru.
Ťažko povedať, kam to ešte „Sardinky“ dotiahnu – či sformulujú vlastný program a dokedy či za čo budú ľudia ochotní na námestiach manifestovať. Môže byť z toho aj bublina, ktorá po chvíli spľasne. Môže, ale nemusí. Minimálne v tejto chvíli však treba štvorici mladých ľudí, ktorej hovorcom sa stal študent politológie Mattia Santori, pogratulovať k odvahe, nezištným ideálom v čistú politiku a ku schopnosti zmobilizovať ľudí pre správnu myšlienku. Nesmie však ostať len pri ideáloch. Inak tá bublina naozaj spľasne.