Ešte horšie je to s výberom odborníkov. Tu je asi najviac bizarná koalícia PS/Spolu. Ich hlavným hovorcom pre školstvo je Juraj Hipš, človek, ktorý sa kedysi odsťahoval na lazy, preč od zlej civilizácie. Človek, ktorý sa hrdo hlási k tomu, že svoje dieťa nedal ani zaočkovať.
PS/Spolu: protiruská propaganda a šamani
Ako jedného zo svojich intelektuálnych hrdinov uvádza Stanislava Grofa, ktorý sa zaoberá šamanskými dýchacími technikami s cieľom navodiť stavy podobné tým, aké má človek po požití drog, a hlása existenciu telepatie.
Hipš rokmi pozakladal rôzne občianske iniciatívy. Jedna má napríklad učiť pedagógov kritickému mysleniu. To „učia“ ľudia ako šéf pravicového inštitútu INESS (plateného skupinou Penta) alebo Ondrej Gažovič, jeden z propagandistov, ktorí žijú z hlásania toho, ako nás chce zničiť Rusko.
Na kus reči sa zastavil aj Jan Mühlfeit, bývalý pracovník ŠtB, ktorý neskôr urobil veľkú kariéru v nadnárodnej spoločnosti. Na staré kolená sa začal venovať „duchovnu“ a hlása napríklad myšlienky Deepaka Chopru. Indického guru a multimilionára, ktorého pravidelne popredné vedecké autority pre jeho antivedecké myšlienky odsudzujú.
Hipš okolo seba zhromažďuje ľudí, ktorí sa cítia ubolení z dnešnej civilizácie, vrátane fungovania škôl. To samo osebe nie je nič zlé, ale namiesto racionálnej diskusie sa venujú nezmyslom. Zároveň sú veľmi aktívni na sociálnych sieťach, mnohí majú zaujímavé mediálne prepojenia. To je dôvod, prečo to ich „guru“ dotiahol až do straníckej politiky.
PS/Spolu by v každom prípade naozaj mala čeliť otázkam, ako je vôbec možné, že si za školského hovorcu vybrala hlásateľa rôznych druhov pavedy.
Kiska: základné faktické chyby
Asi neprekvapí, že ich program je skôr súborom klišé o tom, ako treba, aby školstvo bolo priateľské, s lepšími učiteľmi, kvalitnejšími pedagogickými fakultami. Ale aj iné strany majú programy skôr plné fráz.
A ak sa pustia do niečoho konkrétneho, narazia. Kiskova strana Za ľudí napríklad hlása, že zavedie plný normatív aj pre školy, ktoré vstupujú do systému duálneho vzdelávania. Ktokoľvek to písal, nevšimol si, že toto zaviedla už dnešná vláda, zmenou zákona v lete 2018.
Alebo sľubuje zaviesť „automatickú valorizáciu normatívu“. Nie je jasné, čo tým môžu myslieť, inflácia sa pri výpočte normatívu automaticky zohľadňuje od roku 2003. A nárast mzdových nárokov pri starnutí učiteľov sa pri financovaní škôl tiež už od roku 2017 zohľadňuje.
Ak sa pýtame, čo školstvo potrebuje, tak na jednej strane infraštruktúrne investície, dôsledné čistenie procesov a postupné obsadzovanie postov kvalitnými ľuďmi. A v druhom slede, samozrejme, postupné zmeny v obsahu.
Ale nie je ťažké domyslieť si, ako sa k „programu“ dospelo. Sedením s učiteľmi či aktivistami, ktorí sa sťažovali na to, čo v školstve podľa nich nefunguje. Lenže tí netušia, ako sú veci naozaj nastavené. Skôr sa domnievajú, a domnienky sa potom dostali aj do straníckeho programu.
Podobné perličky sa nachádzajú aj v dokumente strany Sloboda a Solidarita. Ten napríklad rozoberá fungovanie Akreditačnej komisie a to, prečo ho treba zmeniť. Až na to, že komisiu zákon minulý rok zrušil, po prechodnom období prestane ku koncu tohto roku existovať.
Školstvo je rezort, ktorý je pre krajinu absolútne kľúčový. A napriek tomu k nemu politici pristupujú úplne ľahkovážne. Aj výberom ľudí. Pri PS/Spolu je to spomínaný bizarný aktivista, pri SaS človek, ktorý sa celý profesionálny život venoval kaderníctvam.
A Kiska mätie aj vlastných ľudí, lebo na jednej strane sa snaží priťahovať aktivistov, na druhej strane post ministra školstva zákulisne v jednom momente údajne sľúbil Ivanovi Miklošovi, ako cestičku späť do slovenskej politiky.
Menej rečí, viac práce
Keď som nastúpil na post ministra, musel som sa intenzívne venovať množstvu rokmi nahromadených problémov. Napríklad budovám, pretože moji predchodcovia úplne ignorovali, že aj špičkovým fakultám, ako je lekárska, alebo „MatFyz“, sa rozpadajú. Urýchlene sme museli nájsť financie a dnes už, chvalabohu, študenti chodia do relatívne civilizovaných priestorov.
Ešte dôležitejšie bolo čistiť procesy a nariadenia. Napríklad umožniť školám, aby písali oveľa kratšie školské vzdelávacie programy tým, že sa v niektorých častiach môžu odvolať na štátne kurikulum. Až po také detaily, ako to, že som zo zákona dal vypustiť povinnosť rodičov v zahraničí každý rok dieťa posielať na Slovensko na rozdielové skúšky.
Doslova každý deň sa našlo niečo, čo sa dalo lepšie naladiť, zmeniť. Ak sa pýtame, čo školstvo potrebuje, tak na jednej strane toto. Infraštruktúrne investície, dôsledné čistenie procesov a postupné obsadzovanie postov kvalitnými ľuďmi. A v druhom slede, samozrejme, postupné zmeny v obsahu.
Problém je v tom, že to chce extrémne veľa času. Je oveľa jednoduchšie ponúkať hlasné výkriky, ako celé školstvo nefunguje. A zaplatiť si predvolebné spoty o tom, ako to práve nové strany vyriešia. Nevyriešia, k celej problematike pristupujú minimálne rovnako lajdácky, ako to politici robili doteraz.