Ich cieľom je pripomenúť svetovej verejnosti, čomu musia čeliť ženy, ktorú sú vystavené násiliu, uznať ich nezávideniahodné skúsenosti, počúvať ich hlas a naštartovať také potrebné riešenia.
Na Slovensku sa tiež diali veci. Prezidentka Zuzana Čaputová uverejnila viacero vyhlásení venovaných tejto téme, prijala ľudí, ktorí pracujú v tejto oblasti, a podporila kampaň proti násiliu. Bolo to prvýkrát čo sa hlava štátu takto otvorene postavila za ženy zažívajúce násilie a prejavila uznanie práci ženských organizácií a inštitúcií.
Naproti tomu, s úplnou dávkou cynizmu a bez hanby, 93 poslancov a poslankýň Národnej rady SR namiesto jasného nie násiliu na ženách im napľulo do tváre. Nielen tým, ktoré žijú v Slovenskej republike, ale rovno všetkým v Európskej únii. Aby netrochárili…
Symbolicky im odkázali, že tému za žiadnych okolností nebudú riešiť systémovo. A že dôležitejšie ako životy žien je predvolebné naháňanie sa za hlasmi a podpora hoaxov či otvorených lží.
S úplnou dávkou cynizmu a bez hanby 93 poslancov a poslankýň Národnej rady namiesto jasného nie násiliu na ženách im napľulo do tváre. Nielen tým, čo žijú na Slovensku, ale všetkým v Európskej únii.
Väčšina členov a členiek slovenského parlamentu tak spravila prijatím uznesenia, v ktorom žiadajú vládu, aby postupovala voči inštitúciám Európskej únie s takým cieľom, aby sa zabránilo prijatiu záväzkov vyplývajúcich z Istanbulskému dohovoru. A pridala na tú kôpku úbohosti aj to, aby Slovenská republika intervenovala na Súdnom dvore EÚ, aby únia nepristúpila k dohovoru bez obmedzení.
Kto vo štvrtok počúval parlamentnú rozpravu o Istanbulskom dohovore a mal ho predtým prečítaný, musel ťažko zaplakať, trhať si vlasy, kričať či od absurdnosti sa smiať cez slzy. Málokedy sa človek stretne s takou znôškou zavádzajúcich klamstiev a neprávd alebo vyvolávania strachu z tohto dokumentu, ktorý je najúčinnejšou stratégiou na odstránenie násilia na ženách a domáceho násilia.
Nepomáhalo ani to, že sa dvaja poslanci a jedna poslankyňa usilovali rozpletať sieť lží a dožadovať sa citácií z dohovoru, ktoré by podložili tú čudnú zmes absurdností. Nedočkali sa. Lebo nebolo čoho. Lebo o to, čo sa v dohovore uvádza a čo nie, vôbec nejde. Lebo ženy bolo treba vymeniť za populizmus. A ich životy za naháňanie preferencií.
Plne som pochopila, že snaha o odborné argumenty je zbytočná. Poslanci a poslankyne, ktorí tak vehementne vystupujú proti dohovoru, totiž nechcú počúvať iné názory.
Už dávno majú od nás ľudí, ktorí sa venujú tejto téme, všetky podklady. Už tisíckrát sme medializovali, o čom je tento medzinárodný dokument. Už pred troma rokmi sme im opakovane zasielali publikáciu Otázky a odpovede o Istanbulskom dohovore, kde sa vysvetľuje, o čom dohovor je. Už médiá si nespočetne veľakrát naplnili svoju úlohu o zodpovednom informovaní a prinášali o dohovore neskreslené informácie. Nič nepomáha…
Takéto šermovanie s faktami má však ďalekosiahle dôsledky na životy žien, ktoré sú vystavené násiliu. Nielenže im to dáva signál, že sú v tom samy a že im volené zástupkyne a zástupcovia nepomôžu. Čo je však horšie, zľahčuje a legitimizuje sa násilie, ktoré zažívajú. Akokoľvek si to dámy a páni zaobaľujú do slov o ochrane žien. A o ochrane celej krajiny proti zlej rodovej rovnosti.
Tam, kde nie je rovnosť, nemôže byť láska. To je odkaz Istanbulského dohovoru. Nič iné v ňom nenájdete. Preto by naši zákonodarcovia mali skončiť s nenávisťou a pripojiť sa ku všetkým, ktorí hovoria nie násiliu na ženách.