Keď politici zavádzajú nejaké opatrenia, naposledy nové daňové pokladnice, vyzývajú občanov, aby všetko robili v predstihu, pretože v návale začnú kolabovať systémy. Zdá sa, že aj v tomto prípade platí, že vodu kážu, víno pijú…
Predseda Smeru-SD Robert Fico povedal, že predsedníctvo strany v počte 15 ľudí schválilo kandidátku za dve a pol minúty. Zaujímavé chápanie demokracie. Dozvedeli sme sa, že o nejakých menách sa prel s volebným lídrom Petrom Pellegrinim a s ostatnými všetko konzultoval. Predpokladali by sme, že v demokratickej inštitúcii prebehne diskusia v širšom okruhu, ak nie medzi všetkými členmi.
Výkladnou skriňou sociálnej demokracie sú sociálne záležitosti a zamestnanosť, kde strana dosiahla markantné úspechy. Dalo by sa preto očakávať, že minister práce a jeho štátny tajomník, ktorí sa o to svojou prácou zaslúžili, budú na popredných miestach kandidátky. Žiaľ, nedostali sa ani do prvej desiatky. Naopak, objavila sa tam ministerka vnútra, ministri financií a hospodárstva – ako v klasickej pravicovej strane. Prečo je trojkou nevýrazná Denisa Saková, ktorej angažovanie sa v politike a sociálnej demokracii je pre ľavičiarov zatiaľ záhadou, je tiež ťažko pochopiteľné.
Naopak, výrazná tvár strany Ľuboš Blaha sa nedostal do prvej desiatky, do ktorej sa dostal nikým nepoznaný vedúci Úradu vlády. Blaha, okrem kontroverzných facebookových statusov, vie na rozdiel od iných predstaviteľov strany formulovať aj hlbšie ľavicové úvahy.
Smer predĺžením moratória na zverejňovanie volebných prieskumov zo 14 na 50 dní predviedol, že nie je vôbec sociálnou demokraciou, ale tvrdo konzervatívnou stranou. Nedôveruje úsudku obyčajných ľudí. Namiesto toho, aby pokroková strana naliehala na zavedenie vedeckých a morálnych princípov pri tvorbe prieskumov, alebo ich ako v Česku posunula na akademickú pôdu, tak ich zakazuje.
V akej demokracii to žijeme, keď ani vnútrostranícke mechanizmy našich strán nie sú veľmi demokratické? Ako potom môžeme očakávať od politikov, že sa budú správať demokraticky, keď o kandidátkach rozhodujú zväčša sami predsedovia?
Úhlavný nepriateľ Smeru, vodca „protikorupčného“ hnutia, tvorí kandidátku OĽaNO sám a miesta ponúka osobnostiam tak, že nadiktuje miesto a podmienky, čím vlastne tieto osobnosti zosmiešňuje. To nemá s demokraciou nič spoločné.
Andrej Danko, ktorý sa chváli, aká je SNS veľká strana, takisto nevytvoril podmienky členom na širšiu diskusiu, kto by mal alebo nemal kandidovať. Na predných miestach kandidátky sú ohlásené staré známe tváre, nie je tam žiadna nová tvár zo širšieho košiara „národniarskej“ inteligencie alebo ekonómov, ktorí nie sú neoliberálni.
SaS predviedla ako-tak demokratickú voľbu, to však len z donútenia, pretože čelila pokusu o puč. Ten pramenil z toho, že Richard Sulík sa zabetónoval na čele na štyri roky a časť členov ho chcela zvrhnúť hneď po voľbách. Zvyšní síce debatovali o kandidátke, ale treba podotknúť, že SaS má obmedzený počet členov. Do strany nemôže vstúpiť každý nielen kvôli vysokému členskému, ktoré si nemôže obyčajný človek dovoliť, ale aj kvôli výberu z morálneho a ideologického hľadiska. Záujemcovia, rovnako ako v bývalej KSČ, sa musia stať najprv kandidátmi, až potom členmi.
Progresívne Slovensko síce získalo v začiatkoch veľa aktívnych sympatizantov, ale zdá sa, že v strane jasne držia moc otcovia zakladatelia. Podobne aj v Spolu. Výsledkom je, že tieto strany jednotlivo majú podporu na hraničných piatich percentách.
Kiskova strana je nová, a teda na kandidátke sú len ľudia oslovení majiteľom tejto „firmy“. KDH sa už dlhšie topí v bojoch o moc. O demokracii v stranách Sme rodina, ĽS NS a Vlasť netreba ani uvažovať, pretože tieto strany chceli mať v názve, keby im to zákon stále dovoľoval, meno svojho majiteľa a vodcu – Kollára, Kotlebu a Harabina. Na maďarskej scéne určoval, kto s kým bude kandidovať, maďarský premiér Viktor Orbán, vo svete známy pošliapavaním demokracie.
V akej demokracii to žijeme, keď ani vnútrostranícke mechanizmy našich strán nie sú veľmi demokratické? Ako potom môžeme očakávať od politikov, že sa budú správať demokraticky, keď o kandidátkach rozhodujú zväčša sami predsedovia? Väčšina z nich sú podnikatelia. Dá sa predpokladať, že v politike zmenia správanie a nepôjdu stále len po osobnom zisku a budú myslieť na blaho občanov?
Ako je možné, že v našej spoločnosti sa nedostanú na výslnie skutočne demokratické strany? Je riešením potom voliť z hnevu čokoľvek, respektíve nejsť na voľby? Jedno je isté – klesajúca účasť vo voľbách vypovedá o stave demokracie nielen na Slovensku, ale na celom svete.