Materiálne sa má generácia našich detí oveľa lepšie, ako sme sa mali my. Je demokracia, sloboda, všetko hodnoty, po ktorých sme márne túžili, a predsa sa do vedomia a podvedomia tejto generácie vkráda väčšia nespokojnosť hraničiaca s prázdnotou a ničotou.
Keď sa dve mladé, nadané a navyše úspešné ženy z oblasti šoubiznisu rozhodnú v priebehu dvoch mesiacov dobrovoľne ukončiť svoj život, signalizuje to niečo? Ide o náhodu alebo, nedajbože, o trend? Samovraždy medzi slovenskými umelcami nie sú až také zriedkavé. Ide o veľmi senzitívnu skupinu ľudí, citlivú najmä na abstraktné pojmy ako zlo, dobro, spravodlivosť, medziľudské vzťahy, viera či beznádej.
Naše vedomie a podvedomie je uspôsobené tak, že informácie, ktoré k nám prichádzajú, nás aj ovplyvňujú. Musíme ich totiž všetky spracovať. Nedá sa žiť v permanentnom strese a napätí. Z medicíny vieme, že ak sa centrum – teda mozog zahltí informáciami z periférie, tak organizmus prestane reagovať tak, ako má, a správa sa chaoticky.
Kapacita ľudskej empatie nie je bezhraničná, lebo naráža na naše vlastné neriešené problémy. Keď je toho priveľa, tak namiesto súcitu a solidarity nastupuje cynizmus.
Napríklad neznesiteľná bolesť v ruke znamená, že do mozgu smeruje priveľa impulzov a informácií o bolesti, čo vedie k strate vedomia, lebo organizmus jednoducho „vypne“. Sila pozitívneho myslenia začína byť, našťastie, medzi ľuďmi veľmi populárna a už aj viacerí lekári sa s touto teóriou stotožňujú.
Nie je to ostatne nič nové, lenže ako máme myslieť vždy pozitívne, keď sa na nás valia zo všetkých strán iba samé negatívne informácie, o ktorých sile vplyvu na naše podvedomie len tušíme? Sám som poznal jedného lekára, ktorý vládol na svojom oddelení veľmi autokraticky, čo vyvolávalo napätie s množstvom negatívnych emócií, ktorých obeťou sa stal napokon on sám, lebo zomrel veľmi mladý.
Podobne fungujú aj informácie o spoločnosti, v ktorej človek žije. Krutá polarizácia sveta na našich a tých druhých vedie k nezmieriteľným postojom medzi oboma tábormi. Žiaľ, dôležitú úlohu tu hrajú médiá. Niekto sa snaží brániť ich vplyvu aj tým, že prestane čítať noviny a pozerať správy v televízii. Stáva sa tým ale menej informovaným, a tak i viac zraniteľným extrémistickými názormi.
Na neinformovanosť poukazujú viacerí pri vysvetľovaní nepochopiteľného postoja mladých ľudí k extrémistickým politickým stranám. Lenže ako inak, ak nie odmietnutím, má reagovať mladý a ničím nezaťažený človek, ktorému servírujú opozičné a koaličné strany na ten istý problém diametrálne odlišné riešenia, s jasným vymedzením, čo je dobré a čo zlé?
K zmätku nielen v hlavách mladých prispieva i záplava negatívnych správ, ktoré akoby mali pripomenúť, že život prostých ľudí je aj inde dosť komplikovaný. Stará poučka hovorí, že by sme sa mali zaujímať hlavne o to, čo môžeme aj nejako ovplyvniť. Problém spočíva totiž v tom, že kapacita ľudskej empatie nie je bezhraničná, lebo naráža na naše vlastné neriešené problémy. A keď je toho priveľa, tak namiesto súcitu a solidarity nastupuje cynizmus.
Slovenské médiá sú také isté ako európske či americké. Väčšina najradšej prináša senzácie. Prečo však dobrá správa nie je taká senzačná ako informácia o pohrome, je pre mňa skľučujúce. Býva známkou toho, že zlo má stále prevahu a dobro ostáva v defenzíve.
Mladým sa to asi tiež nepáči, odvracajú sa od klasických médií a spoliehajú sa viac na mobily, sociálne siete a na svojich vodcov. Tam totiž nachádzajú hutnú a jednoduchú pozitívnu informáciu. Len či aj naozaj pravdivú…