Pred troma desaťročiami americký politológ Francis Fukuyama veril, že nastal čas, keď sa ľudstvo nadobro rozhodlo žiť v systéme liberálnej demokracie. Koniec dejín, koniec zápasu a oslava víťazstva demokracie trvala len krátko. Fakticky hneď po vytriezvení z osláv nového roka 1990 ľudia, sledujúci politický vývoj v strednej a východnej Európe, zistili, že cesta k demokracii je tŕnistá a zápas o demokraciu sa nekončí oslavami.
Odlišné predstavy o tom, čo je demokracia – že to neznamená vyhrať voľby a môcť všetko, ale v prvom rade ide o mechanizmus distribúcie moci, v ktorom hoci vládne väčšina, tak dôležité sú aj práva, slobody a názory menšiny – spôsobili, že výklad a realizácia tohto systému neraz skĺzli do situácie, v ktorých naša spoločnosť balansovala na hranici návratu do minulosti.
Sága voľby sudcov
Neschopnosť politických elít zodpovedne sa postaviť k voľbe sudcov Ústavného súdu SR, voľby prezidenta republiky, kríza politických strán a snahy oklieštiť slobodu a férovosť volieb boli viditeľnými prejavmi zápasu za slobodu a demokraciu.
Podcenenie príprav procesu voľby sudcov Ústavného súdu, resp. výrazná snaha politických strán uzurpovať si voľby a fakticky aj Ústavný súd v prospech vlastných záujmov, bránili zodpovednej diskusii ohľadom spôsobu jeho kreovania a kritérií tých, ktorí sa mali stať na nasledujúcich sedem rokov ochrancami ústavnosti, slobôd, práv a demokracie.
Problém fungujúceho systému nie je v existencii strán, ale v tom, že nefungujú. Dvadsaťpäť kandidujúcich subjektov vytvára stav, ktorý nesvedčí stabilite a najmä efektivite systému.
Zvlášť Smer-SD poňal voľbu tak, že buď ňou zabezpečí dôchodok pre svojho „opotrebovaného“ predsedu, alebo bude robiť všetko preto, aby sa nepodarila a Ústavný súd paralyzoval. Lež kým ich plán A nevyšiel a v mnohom trápny pokus Roberta Fica získať post predsedu sa skončil už pri prvej voľbe, Smer svojimi obštrukciami naťahoval ságu voľby sudcov ešte niekoľko mesiacov, až sa ponášala na nekonečné telenovely.
S odstupom mesiacov je zrejmé, že vďaka postoju prezidenta Andreja Kisku a prezidentky Zuzany Čaputovej, no aj prehliadanému stanovisku Mosta-Híd nepodporiť ambície poslanca Fica a obštrukcie jeho strany, sa podarilo vytvoriť Ústavný súd, ktorý môže byť garantom ochrany slobôd a práv. Význam tejto inštitúcie sa ukázal pred niekoľkými dňami, keď jeho sudcovia odložili účinnosť päťdesiatdňového moratória na prieskumy verejnej mienky pred voľbami.
Podceňovaný úrad prezidenta
Zmeska prezidentských kandidátov, viditeľná invencia výkladu kompetencií a sľubovanie „vzdušných zámkov“ naznačili, že voľby budú kľúčové v tom, aký signál vyšlú do spoločnosti a aký obraz Slovenska vytvoria smerom k partnerom a susedom.
Prezident je v parlamentnej demokracii mocensky slabý a tým vari aj nezaujímavý. Niektorí kandidáti túto funkciu videli iba ako spôsob vyhnúť sa možnej trestnoprávnej zodpovednosti za minulé hriechy, zabezpečiť si pokojný politický dôchodok či vytvoriť priestor pre propagáciu svojej politickej strany.
Kandidáti, kampaň a emócie, ktoré vyvolala, ukázali, že prezidentské voľby 2019 mali omnoho širší rozmer a ich výsledok katarzný dosah na slovenskú spoločnosť a politiku. Výsledok a vôľa voličov naznačili, že nehodláme hazardovať s inštitútom prezidenta. Obraz, ktorým sa dnes prezentujeme pred svetom aj pred našou budúcnosťou, je oveľa lepší, než sme si pri prvom pohľade na zoznam uchádzačov mohli myslieť. Múdra a zodpovedná voľba môže byť prísľubom do lepšej budúcnosti.
Prehlbujúca sa kríza politických strán
Začiatkom roka 2020 nás čakajú ďalšie voľby. Už zoznam subjektov, spôsob, akým vznikali kandidátky, ktoré predstavili, a idey, ktoré ponúkajú, naznačili, že problémom našej demokracie je kríza politických strán. Verejnosť im nedôveruje. Prečo? Nuž, mnohí ich nesprávne považujú za negatívny prvok demokratického systému. Omyl. Sú to práve strany, ktoré v prípade, že plnia svoje funkcie, sú dôležitou a nenahraditeľnou súčasťou zastupiteľskej demokracie.
Problém fungujúceho systému nie je v existencii strán, ale v tom, že nefungujú. Dvadsaťpäť kandidujúcich subjektov (skoro štyridsať strán) vytvára stav, ktorý nesvedčí stabilite a najmä efektivite systému. Vidieť to v segmente pravicovej opozície, ktorá sa už dve desaťročia usiluje spojiť, výsledkom je však pokračujúce delenie a hašterenie.
Dôkazom krízy strán je tiež to, že nové subjekty nevznikajú na báze spoločenskej požiadavky po nových myšlienkach a programoch, ale ako súkromné firmy „otcov zakladateľov“, ktorí po nadobudnutí bohatstva alebo statusu televíznej celebrity túžia po politickej moci.
S tým súvisí posledný znak úpadku strán aj ich krátka životnosť. Z aktuálnej desiatky tých najpopulárnejších len tri prekročili vek dospelosti. Ťažko očakávať zodpovednosť od nezodpovedných politikov.
Zápas za slobodu a demokraciu bude aj v nastávajúcom roku na pleciach nás všetkých.