Sociálni demokrati boli vo svojich dejinách mnohokrát prefackovaní. Najmä na začiatku existencie hnutie zúrivo prenasledovali tajní policajti a regulárni sudcovia. Po rokoch z ťažkých žalárov prepustených členov strany označovali úrady za nespoľahlivých a spoločnosť na nich hľadela cez prsty.
Na index patrili demokratickí ľavičiari aj neskôr, napríklad komunisti im nadávali do „sociálfašistov“. Po novembri 1989 na to pomerne úspešne – pritom celkom paradoxne – nadviazalo klausovské budovanie kapitalizmu. Hlasovanie za obnovenú Českú stranu sociálnodemokratickú (ČSSD) sa známkovalo ako voľba prednovembrových pomerov.
Napokon však Václav Klaus, muž dôkladne napojený na minulý režim, otočil. Jeho takmer štátostrana ODS uzavrela s ČSSD Miloša Zemana skrytú vládnu koalíciu, tzv. opozičnú zmluvu. Lidovému domu, kde ČSSD tradične sídli, sa tým otvorila cesta k moci.
{* sablona=„citat“ Andreja Babiša primala k tomu, aby premenil počiatočný pravicovo populistický obraz samého seba na ľavicovo populistický. Lenže keď to bolo potrebné, pokojne zase preniesol hodnotové ťažisko na opačnú stranu. {* koniec-sablona *}
S klausovskými dedičmi sa neskôr striedala v bašovaní nad krajinou, pričom ich spoločné korupčníctvo a veľkopanské kúsky naštvali kdekoho. To využívali rozliční svätuškári či politickí podnikatelia, ktorých krištáľovú priehľadnosť pravidelne nepostrehlo slušné percento oprávnených voličov. Stačilo, že uchádzači o ich priazeň boli noví.
Krátkodyché podnikateľské projekty sa však obyčajne rýchlo opotrebovali a frustrácia pasívnych českých občanov rástla. Nakoniec sa transformovala do túžby zvoliť si Andreja Babiša, ktorý sľúbil „riadiť štát ako firmu“.
Nezmyselný slogan bezchybne zafungoval a ľudia, vychovaní v posledných troch desaťročiach v duchu podnikateľského kultu a apriórneho odporu ku štátu, aký tu bol v 90. rokoch, podporili politického arciobchodníka. Biznizmena, ktorý rovnako ako prezident USA Donald Trump maximalizuje zisk, kde sa len dá. Chýba mu totiž ideológia, pričom stále vyhľadáva diery na trhu. Tie láta prvotriednym marketingom.
Chamtivá filozofia Babiša tiež primala k tomu, aby premenil počiatočný pravicovo populistický obraz samého seba na ľavicovo populistický. Lenže keď to bolo potrebné, pokojne zase preniesol "hodnotové” ťažisko na opačnú stranu. Akoby sa nechumelilo. To sa udialo v kampani pred voľbami do Európskeho parlamentu, ktorých sa typický ľavicový volič stráni.
Pragmatický, všeobjímajúci populizmus neskôr priviedol Babiša do vládnej koalície s Lidovým domom, ktorý bol poriadne vyhladovaný predchádzajúcou „suchou skyvou opozície“. Nezastaviteľná chuť predstaviteľov ČSSD zúčastniť sa na akomkoľvek vládnutí sa však zmenila na katastrofu.
Nešikovnosť premiéra Bohuslava Sobotku a jeho pochlebovačov spolu s mediálnou prevahou partnerského holdingu Agrofert zapríčinili, že si Babišova politická divízia ANO 2011 prisvojila všetky zásluhy úspešného kabinetu. Tomu zase samostatného myslenia odvyknutí vodcovia sociálnych demokratov čelili iba kontraproduktívnym napádaním pochybných obchodov koaličného partnera, ktorý klamal, že vraj nie je politik.
V druhej, súčasnej koaličnej vláde došlo preto k prepólovaniu dominantných a pomocných úloh jej aktérov. Samozrejme, že to ČSSD zjavne nestačí! Čoraz chorľavejší, trápne rozhádaný Lidový dům sa mení na slabučké dievča pre všetko, ktorým pohŕda väčšina voličov. Tieň niekdajšieho titana sa totiž stal príveskom Babišovej moci. Opäť trestne stíhaný premiér sa na túto stranu môže spoľahnúť viac ako na svojich podriadených.
Nuž, vrabčia moc v hrsti je lákavejšia ako holub zachránenej ČSSD na streche.