Po vstupe do únie sa naštartovali masívne investície zamerané na znižovanie uhlíkovej stopy. Vďaka presunu výroby zo Západu nastala reindustrializácia. V priemysle dnes pracuje takmer tretina Slovákov. V európskom porovnaní patríme spolu s Českom a Poľskom medzi najpriemyselnejšie krajiny únie. Rástla výroba, stúpali platy a úroveň spotreby. V takomto kontexte nevyhnutne medziročne stúpajú aj emisie. Aj keď z oveľa nižšieho základu.
Otvára sa otázka, akým spôsobom a za akých podmienok imperatívu výroby a spotreby sa dajú ďalej znižovať emisie. Zatepľovanie budov, obnoviteľné zdroje a nové priemyselné technológie prinesú zlepšenie. Politický cieľ uhlíkovej neutrality, ku ktorému sa Slovensko zaviazalo, však znamená, že bude treba zaťať do živého.
Argumenty skeptického priemyslu sú jednoduché. Povedie to k zvýšeniu nákladov výroby a výsledok bude, že sa napríklad plechy na európske autá nebudú valcovať v Košiciach, ale v Číne. Ak by na to EÚ reagovala protekcionisticky zvýšením ekologických noriem pre dovoz, vráti sa to ako bumerang prostredníctvom odvetných ciel na vývoz tovarov. Uhlíková neutralita v globalizovanej ekonomike bez pravidiel je ako pokus o kázanie abstinencie v krčme tretej cenovej skupiny. Výsledok nebude krčma obrátená na vieru, ale rozbitý nos.
Ďalšie zásadné znižovanie emisií sa na našej planéte nedá riešiť vývozom znečisťujúcej výroby z Európy do Ázie. Účinné kroky by sa museli odohrať v systéme výroby a spotreby, museli by mať masovú podporu verejnosti a zároveň by museli byť globálne. Okrem kozmetických opatrení sa takmer nič z toho nerealizuje.
Uhlíková neutralita v globalizovanej ekonomike bez pravidiel je ako pokus o kázanie abstinencie v krčme tretej cenovej skupiny. Výsledok nebude krčma obrátená na vieru, ale rozbitý nos.
Aby mali zmeny podporu verejnosti, museli by byť sociálne citlivé a navrhnúť niečo za niečo. Napríklad vyššie zdanenie benzínu by sa kompenzovalo zvýšením sociálneho zabezpečenia. Protesty žltých viest v Paríži proti ekologickým daniam prezidenta Emmanuela Macrona nám ukazujú, ako je verejnosť negatívne naladená na opatrenia, ktoré sú ekologicky progresívne, ale spôsobujú sekeru v napätých rodinných rozpočtoch.
Francúzsky ekonóm Thomas Pickety navrhuje progresívne zdanenie a vytvorenie základného príjmu na úrovni 60¤percent priemernej mzdy. Individualizovaná uhlíková daň by sa vypočítala na základe personalizovanej karty, ktorá by zaznamenávala príspevok každej osoby k zmene klímy. Idea progresívneho zdanenia a z neho platené investície do spomalenia zmeny klímy je však čoraz iluzórnejšia. Šéf britských labouristov Jeremy Corbyn o tom môže zvyšok života písať knihy.
Vzorce výroby a spotreby valcujú planétu. Kapitál má sociálnu aj politickú moc znižovať cenu práce, to však zároveň zvyšuje riziko krízy z nadprodukcie. Ľudia, ktorí dosť nezarobia, nie sú schopní kupovať tovar, ktorý sa vyrába. Preto musíme prichádzať s inováciami, novými bankovými produktmi, so systémami pôžičiek a lízingov. Stimulovať spotrebu aj za cenu zadlženia jednotlivcov, domácností a štátov je nevyhnutnosť.
Výsledkom ekonomického rastu je vyplienenie prírodných zdrojov a deštrukcia životného prostredia. Jeho spomalenie však znamená sociálny prepad. My všetci sme zároveň akcionári aj obete. Malí akcionári majú na chod ekonomiky vplyv iba vtedy, ak sa zjednotia. Ani to však nemusí stačiť, ak majú tí, čo profitujú zo starého poriadku, takmer absolútnu moc. Ostáva iba idealistický, neúčinný a vlastne symbolický apel na dobrovoľné uskromňovanie sa spotrebiteľov.