Lucia Ďuriš Nicholsonová z tej istej podnikateľskej strany (SaS) jedného z dvojice predkladateľov novely zákona o ochrane spotrebiteľa navrhujúcej pokutovať za zabudovanie tzv. kazítok do elektrických a elektronických produktov – poslanca Antona Martvoňa (vtedy Smer), označila za kazítko parlamentu. Zároveň prejavila záujem dozvedieť sa, kto ho do Národnej rady „implantoval“: výrobca, distribútor alebo predajca?
Korunu diskusii nasadil Miroslav Beblavý (pôvodne SDKÚ, vtedy už člen strany Sieť): „V každej politickej strane sa nájdu blázni, ale len v Smere môžu títo blázni dva dni zamestnávať celý parlament, pretože ich nikto z vlastnej strany nevie zastaviť.“
Nič nové pod slnkom
Výroky troch poslancov za SaS v parlamentnej rozprave z mája 2015 neprekvapujú, inak je to u Beblavého, ktorý má magisterský a doktorský titul z ekonómie od Univerzity St. Andrews v Škótsku. Plánované zastarávanie, inými slovami naprogramovanie predčasnej nefunkčnosti zariadenia tým, že niektorá z jeho súčiastok (tzv. kazítko) má zámerne krátku životnosť a nedá sa nahradiť, nie je totiž vôbec novou podnikateľskou taktikou, ako umelo zvyšovať dopyt po svojich výrobkoch. Má viac ako sto rokov.
V roku 1932 dokonca Bernard London publikoval štúdiu s názvom Ako skončiť s depresiou prostredníctvom plánovaného zastarávania. Kúpa nových produktov po predčasnom vyraďovaní „starých“ mala rozpumpovať americkú ekonomiku počas Veľkej hospodárskej krízy.
Naprogramovanie predčasnej nefunkčnosti zariadenia tým, že niektorá z jeho súčiastok má zámerne krátku životnosť, nie je vôbec novou podnikateľskou taktikou. Má viac ako sto rokov.
Nemecko-americký ekonóm Karl William Kapp v knižke Sociálne náklady podnikania z roku 1950 podrobne analyzuje nadmernú produkciu odpadov ako jedného z dôsledkov plánovaného zastarávania. Giles Slade v publikácii Vyrobené, aby sa pokazilo z roku 2007 klasifikuje tri rozličné druhy zastarávania: technologické, ktoré je výsledkom inovácií; psychologické, keď spotrebiteľa zláka nový dizajn, farba a pod. a plánované zastarávanie. V citovaní odbornej literatúry by sa dalo pokračovať…
Starostlivosť o náš spoločný dom
Pred vyše polrokom pápež František na stretnutí s predstaviteľmi ropného biznisu vyhlásil stav klimatickej núdze. Krátko predtým urgoval vlády, aby zastavili globálne otepľovanie. Pritom ich varoval, že klimatické zmeny, pokračujúci neudržateľný ekonomický rozvoj a bezuzdná konzumácia hrozia premeniť Zem na „rumovisko, púšť a obrovskú skládku odpadu“. Aj v encyklike Laudato Si kritizoval „kultúru vyhadzovania“ a propagoval model výroby, ktorý by zaručil zdroje pre všetky budúce generácie.
Od „osvietenej“ rozpravy v Národnej rade SR sme už, našťastie, ďalej. Nové európske pravidlá pre ekodizajn, ktoré budú platiť od marca 2021 pre všetky spotrebiče uvedené na európsky trh, majú zabezpečiť možnosť opravy spotrebičov náhradnými dielmi. Pravidlá nezašli dostatočne ďaleko a nezakročili proti zabudovaným defektom, ktorých cieľom je vyvolať nefunkčnosť výrobku.
Francúzsky zákon o spotrebe v článku L441–2 ďalej zašiel. Ustanovil, že prax programovaného zastarávania, pri ktorej sa na trh umiestňuje produkt so zámerne zníženou dobou trvanlivosti, aby sa zvýšila miera jeho náhrady, je zakázaná. Zákon takúto činnosť kriminalizuje až hrozbou dvojročného väzenia a pokutou 300-tisíc eur. Aj Taliani začali „kazítka“ postihovať.
Európska zelená dohoda, ktorú predstavila Európska komisia a jej nová šéfka Ursula von der Leyenová, okrem práva na opravu – ako uvádza – hodlá analyzovať a potláčať zabudované zastarávanie najmä v elektrických a elektronických produktoch.
Aby na kazítka nedoplácali najslabší
Dôvodov pre tvrdšie postihy je niekoľko. Sú medzi nimi i tie, ktoré súvisia s ochranou životného prostredia, no i sociálne dôvody. Ak po vypršaní záručnej doby už „stará“ chladnička či práčka prestáva fungovať a nedá sa opraviť, kúpa novej často nízkopríjmové rodiny núti zadlžovať sa v nebankovkách. Dlhšia životnosť výrobku, naopak, zmierňuje nadmerné drancovanie prírodných zdrojov potrebných na ich produkciu a množstvo emisií CO2 s tým spojených.
V Európskej zelenej dohode sa uvádza i ďalší dôvod: zastavenie exportu elektronického odpadu do rozvíjajúcich sa štátov Afriky a niektorých ázijských krajín. I keď existuje Bazilejská konvencia o riadení pohybu nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní a tiež Dohovor z Bamako, ktorý takýto dovoz do Afriky zakazuje, odpad z Európskej únie sa tam dováža ako „second hand“ tovar.
Z miliónov ton elektroodpadu, ktorý sa každoročne vyprodukuje v členských krajinách EÚ, časť skončí v štvrti ghanského hlavného mesta Akkra na najhoršej skládke na svete Agbogbloshie. Na smetiskách v Ghane, Nigérii, ale i v Pakistane, Indii a pod. sa z neho tí najchudobnejší snažia získať aspoň niečo, čo by mohli speňažiť. Vystavujú sa pritom škodlivým účinkom toxických látok, ktoré nenapraviteľne poškodzujú ich zdravie. Dokedy?