Kandidatúra na prezidenta bola Ficovou veľkou chybou a následná na sudcu Ústavného súdu poškodila nielen jeho, no hlavne Smer. Pritom sa mu minulý rok ponúkalo elegantné vycúvanie z politiky – prostredníctvom volieb do Európskeho parlamentu. Mohol zostať predsedom strany a po nadchádzajúcich parlamentných voľbách sa s poctou stiahnuť.
Prečo to neurobil? Nebaví ho európska politika? Ale veď tvrdo hájil záujmy Slovenska na medzinárodnom poli a zároveň zdôrazňoval jeho pevné ukotvenie v EÚ a NATO. Zdá sa, že Fica už nebaví nielen európska politika, ale politika vôbec. Preto stále vystupuje v bojovnej nálade, napäto až namosúrene. Ak by ho politika bavila, musel by pôsobiť uvoľnenejšie.
Do politiky vstúpil bez veľkých ideálov
Ide o veľmi ambiciózneho a pracovitého človeka, ktorého profesia právnika na malom Slovensku prirodzene doviedla do politiky. Ale do nej on ani Smer nevstupovali s veľkými ideami. Vyhraňovali sa proti nešvárom a nesociálnym opatreniam vlád Mikuláša Dzurindu, neskôr voči rozhádanosti Radičovej koaličnej vlády. Neponúkali však vlastné myšlienky, okrem stability. Veľkí politici chcú robiť veľké činy, meniť spoločnosť, vniesť do nej nové prvky, nielen uchopiť moc, surfovať na nej a využívať ju.
Robert Fico si ako najvýraznejší politik po roku 1989 ľudsky zaslúži zadosťučinenie. To sa mu nedostáva, čo ho štve a stále viac tlačí na pílu.
Aký bude Ficov historický odkaz? To, že úspešne takticky zvládal politický marketing? Alebo že jeho vlády vedeli riadiť štát a boli sociálne? Ako ukazuje posledný vývoj, je to ilúzia postavená na vode. Či už nadmieru podliehal vplyvným ľuďom z pozadia, alebo nie, nesie priamu zodpovednosť za to, že sa naše inštitúcie rozložili až do takej miery, ako ukazujú Kočnerove nahrávky.
Manažovať jednotlivé záujmy mal predseda Smeru omnoho lepšie. Ktovie, možno to v zákulisí vyzerá ešte horšie a on to dokázal aspoň zlepšiť. V sociálnej oblasti smerácke vlády síce zaviedli mnohé progresívne a pozitívne opatrenia, značne znížili nezamestnanosť. Nebolo to však dostatočné, pretože inak by nemohla byť výsledkom súčasná všeobecná nespokojnosť a vysoký dopyt občanov po sociálnych otázkach, ktoré musia reflektovať aj pravicové strany.
Permanentne podceňuje mediálnu oblasť
Fico je geniálny taktik, ale slabý stratég. Taktickou intuíciou vyhral mnoho bitiek, no strategicky podceňuje napríklad mediálnu oblasť. Smer preferoval marketingovú politiku otvárania problémov na verejnosti, čím chcel médiám určovať témy. To všetko zaštiťoval komunikatívny Robert Kaliňák. Výsledok je taký, že Fico má medzi novinármi nízku podporu.
Smer nikdy intelektuálne a finančne nepodporoval nijaké ľavicové médium. Jeho ministri dotujú projekty rozličných think tankov, ktoré sú kritické k vláde Smeru, ale ľavicový think tank nechali živoriť. Strategicky si Fico nevybudoval žiadne intelektuálne zázemie, preto jeho pozícia bola vždy medzi inteligenciou slabá.
V období pokoja nezmyselne zaútočil na prezidenta Andreja Kisku s cieľom zničiť jeho imidž, no keď o mesiac nato potreboval jeho podporu, ten sa mu, prirodzene, obrátil chrbtom. Jeho boj s nesprávnymi nepriateľmi ho doviedol až k tomu, že liberáli dokázali v čase klimatického ohrozenia podporu ekologickej verejnej dopravy tzv. vlaky zadarmo obrátiť naruby. Podobne ako podporu zdravej výživy detí v školách, čo je určite svetová rarita.
Úrodu žnú kotlebovci
Počas migračnej krízy v roku 2015 Fico vybičoval protiimigrantskú náladu, čo Smeru prinieslo okamžité body, ale úrodu vo voľbách 2016 žal Marian Kotleba.
Na konci minulého roka sa Fico nešťastne vyjadril ku kauze Mazurek bez toho, aby domyslel dôsledky. Kde boli jeho mediálni poradcovia, ktorí by mali také závažné vyhlásenia dopredu posúdiť? Potom sa expremiér čuduje, že zožal negatívny ohlas a obvinenia z rasizmu, ktoré sú v protiklade s jeho politickými činmi a názormi.
Namiesto toho, aby sa bil s kotlebovcami, ku ktorým odchádzajú jeho voliči, útočí na liberálne strany. Naposledy Fico poškodil vlastnú stranu pri zostavovaní kandidačnej listiny. Neosviežil ju novými tvárami, no dal prednosť starým kádrom. Prečo Fico bránil svojho priateľa Martina Glváča na úkor záujmov vlastnej strany a jej voličov?
Robert Fico je najvýraznejší politik po roku 1989 a určite si ľudsky zaslúži zadosťučinenie. To sa mu z opísaných príčin nedostáva, čo ho štve a čoraz viac tlačí na pílu. Poškodzuje tým nielen seba, ale najmä sociálnu demokraciu.
Nedávno však dostal nádej z Chorvátska. Tam bývalý ľavicový premiér porazil v prezidentských voľbách doterajšiu sympatickú prezidentku, pretože Chorváti sú nespokojní so súčasnou pravicovou vládou. Ale to môže Fico dokázať, iba keď bude predtým istý čas mimo veľkej politiky.