NATO a právo na vlastný názor

20.01.2020 14:00

O premyslenosti, ale aj o legalite zabitia generála iránskych špeciálnych jednotiek Kuds Kásema Solejmáního možno diskutovať. Jeho smrť na Slovensku spustila predvídateľnú vlnu protiamerických nálad, na ktorých sa dnes snažia prihrievať si predvolebnú polievočku populisti a extrémisti. Silácke vymedzovanie sa proti NATO, ktoré dnes tvorí základný kameň našej bezpečnosti, je neopodstatnené a ide proti reálnym záujmom Slovenska.

Naše členstvo v aliancii neznamená, že s našimi spojencami vždy a vo všetkom súhlasíme. NATO je alianciou slobodných a hrdých štátov. Vstupom do nej nestrácame právo na vlastný názor, naopak. Spojenci založili NATO čiastočne práve preto, aby mali miesto, kde si svoje rozdiely vedia vydiskutovať v pokoji a slušne. Nemecko a Poľsko nesúhlasili so zásahom v Líbyi v roku 2011 a nezúčastnili sa na operácii. Svet sa preto nezrútil. Samozrejme, jednota je vždy lepšia, ale demokratické krajiny sa nevyhnutne občas rozídu v názoroch. Sloboda alianciu šľachtí. Radšej občasná nezhoda, ako povinnosť držať jazyk za zubami a krok. To už sme raz v strednej a vo východnej Európe zažili.

Napriek opakovaným nezhodám v minulosti je faktom, že z NATO nikto nikdy nevystúpil a aliancia už 70 rokov funguje a rastie. Dôvod je jednoduchý. Pre všetky krajiny spočíva hodnota členstva v tom, že každý – vrátane Spojených štátov – sa občas stretne s problémom, na ktorý sme malí. Zďaleka pritom nejde len o hrozbu, ktorú pre náš región predstavuje Rusko. Koniec koncov, článok 5 Severoatlantickej zmluvy bol spustený jediný raz v histórii, po útoku teroristov z Al-Kajdá na New York a Washington v septembri 2001. A keď už potrebujeme spojencov, tak lepších než západné demokracie na svete nenájdeme. Čiastočne aj preto, lebo so slobodnými krajinami, ktoré sa neboja povedať svojim spojencom, čo im leží na srdci, vieme, na čom sme.

Vzhľadom na avizované iránske odstúpenie od dohody o svojom jadrovom programe zabitie Solejmáního nebolo v európskom záujme. To, že k útoku naňho prišlo bez varovania európskych spojencov, ktorí majú jednotky v regióne, sa tiež nemalo stať. Chybou však mohlo byť aj z hľadiska amerických záujmov – zvlášť v prípade, že výsledkom bude vynútené stiahnutie sa koaličných vojsk z Iraku, ďalšie provokácie v regióne či dokonca teroristické útoky sponzorované Iránom tak ďaleko za hranicami Blízkeho východu ako v Buenos Aires v roku 1994.

Naše členstvo v aliancii neznamená, že s našimi spojencami vždy a vo všetkom súhlasíme. Samozrejme, jednota je vždy lepšia, ale demokratické krajiny sa nevyhnutne občas rozídu v názoroch. Sloboda alianciu šľachtí. Radšej občasná nezhoda ako povinnosť držať jazyk za zubami a krok. To už sme raz v strednej a východnej Európe zažili.

Niekedy Američania urobia niečo, čo sa nám nepáči. Názorové rozdiely však neznamenajú, že naše členstvo v aliancii je prežitkom. Inokedy môžeme požiadať my ich o službu, ktorá nebude v ich bezprostrednom záujme. Z nášho pohľadu nemusí ísť o nič malé, ale aj o otázku národného prežitia. Odstrašujúca sila americkej armády je totiž nevyhnutná na to, aby Kremľu prešli revizionistické chúťky na zvrátenie ponovembrového vývoja v strednej a vo východnej Európe.

Ak by vzájomné quid pro quo a solidarita prestali fungovať, z aliancie sa vždy dá odísť. NATO nie je ani žalárom národov, ani Varšavskou zmluvou. Fakt, že tak žiadna krajina nikdy neurobila (Francúzsko dočasne vystúpilo zo spoločného aliančného velenia v roku 1966), nie je odrazom americkej dominancie, ale toho, že prínosy členstva pre všetky krajiny vždy ďaleko prevyšovali jeho náklady – a to aj v prípade skutočne vyhrotených rozporov, akými boli grécko-turecký konflikt v roku 1973 či spor o vojne v Iraku v roku 2003.

Niet pochýb o tom, že tri roky prezidentovania Donalda Trumpa, sprevádzané excesmi ako zabitie Solejmáního, boli stresovou skúškou pre alianciu a pre transatlantické vzťahy. I tu sa však žiada dodať dve poznámky. Po prvé, Spojené štáty nemožno zredukovať na osobu Donalda Trumpa. Aliancia za súčasnej americkej administratívy posilnila svoju prítomnosť v Pobaltí a v Poľsku. To je dôkazom, že stredná a východná Európa má vo Washingtone stále veľa priateľov a svedectvom jej životaschopnosti a užitočnosti v časoch, keď sa niektorým javí, že je v stave „mozgovej smrti“.

Po druhé, Trumpov politický štýl nám je síce cudzí, ale to neznamená, že výzvy, ktoré často nastoľuje vulgárnym spôsobom, netreba brať vážne. Skôr než hlboké nádychy v reakcii na každý prezidentov tweet by nám prospela ozajstná debata o tom, čo reálne vie Európa urobiť pre vlastnú obranu. Nie všetky problémy na kontinente sa dajú vyriešiť bez USA, ale nie je žiaden dôvod, aby relatívne bohaté európske štáty nerobili pre svoju bezpečnosť oveľa viac. Americké ponosy na to, že Európania sú čierni pasažieri a s nimi spojená obmedzená ochota brať európske záujmy vážne, sa nezačali s Trumpom a z americkej debaty nezmiznú s jeho odchodom.

Viac než čokoľvek iné tak Slovensko potrebuje sebavedomý a premyslený prístup k našim spojencom v Európe a na druhej strane Atlantického oceánu, odrážajúci naše dlhodobé záujmy. Žiaľ, protiamerická hystéria je pravým opakom takého prístupu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#USA #Slovensko #NATO #Kásem Solejmání #Donald Trump
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku