Každý sa dočíta, že to bol český básnik a búrlivák, ale už si možno nevšimne, že svoje posledné roky života dobrovoľne strávil v Bratislave.
Najprv na Laurinskej ulici, za nenápadnými oknami, ku ktorým dnes chodec náhliaci sa za nákupmi či zábavou do centra nezdvihne zrak. Potom sa presťahoval na Ulicu Hany Meličkovej v Karlovej Vsi. Bondy skonal tragicky 9. apríla 2007 na následky popálenín tretieho stupňa, ktoré utrpel v spánku po vzplanutí pyžama od nezahasenej cigarety.
Čo primalo českého disidenta, aby sa po rozdelení federácie presťahoval na Slovensko v čase, keď niektorí naši intelektuáli odchádzali do Prahy? Vari usúdil, že mu je slovenská politická priamočiarosť mentálne bližšia ako farizejský pražský kapitalizmus.
Bondy bol ukážkový, genetický antidiplomat. Stelesňoval, zámerne aj inštinktívne, všetko, čo diplomacia robiť nesmie. Provokatér, nactiutŕhač, hrešil (podľa vlastných slov) aj príživníctvom a drobnou kriminalitou. Egocentrik, často bezohľadný voči iným. Spontánne písal, ale málo po sebe čítal a opravoval. Hoci niečo ho s diplomaciou i zbližovalo. Ľudovo povedané, nikdy nežral seno a občas sa prejavoval ako chameleón.
Mal nezameniteľnú intonáciu. V januári 1991 napísal prorocky: „Vytřete si s… (nasleduje názov krajiny, ktorý neuvádzame, aby sme sa niekoho nedotkli) třeba prdel/ jestli to umíte/ a hlavně hodně mlaťte hubou o lásce/ bude vám toho potřeba až pojedete z kopce/ A přisámbůh jste se rozjeli/ sám jsem takovou rychlost nečekal.“
Bondy je súčasťou najnovšej slovenskej histórie, aj keď teraz nejde o neho konkrétne, ale o to, aby sme sa neochudobňovali o vlastné dejiny. Hoci i z legitímneho dôvodu diplomatickej či politickej korektnosti.