Tridsaťročný model miestnej územnej samosprávy je funkčný, dôveryhodný, no žiada si modernizáciu. Svedčia o tom reprezentatívne prieskumy Združenia miest a obcí Slovenska aj výsledky národného projektu, ktorý má za sebou veľký audit prenesených kompetencií i priebežnú realizáciu kľúčových originálnych kompetencií.
Samospráva nevyhnutne potrebuje zmeny
Výsledkom tohto úsilia bude v roku 2021 predstavenie tzv. nového komunálneho manažmentu, v rámci ktorého sa súčasťou každej navrhovanej zmeny stane kvantifikácia jej dôsledkov. Bez toho sa síce dá ísť do reformy samosprávy, no pravdepodobne si zopakujeme chyby, ktoré sprevádzajú Slovensko od čias tej najväčšej, spustenej začiatkom milénia. Práve tú reformu sprevádzala politická svojvôľa, chýbajúce dopadové štúdie, ako aj riadený chaos, ktorý výrazne prispel k dnešnému stavu.
Ak odhliadneme od dlhého zoznamu systémových chýb, za všetko hovorí nastavenie financovania lokálnej samosprávy, ktorá má takmer štyritisíc kompetencií. Pritom jej financovanie ostáva rovnaké, no počet úloh medzičasom narástol o viac než tisíc. Popri originálnych kompetenciách sa navyše toleruje finančná nedisciplína štátu pri prenesenom výkone štátnej správy a skryté úlohy, ktoré samospráve nepatria. Štát sa k nim nehlási, ale komunál ich vykonáva a platí. Udržať systém v neporiadku nie je jednoduché, no horšie by bolo horlivo presadzovať pocitové postoje.
Bez odvahy pomenovať príčiny doterajšieho stavu, bez guráže formulovať východiská, bez sily poučiť sa z chýb a bez snahy navrhovať riešenia s poznaním dosahov môže táto téma slúžiť iba ako plytké politické stanovisko. A tých sa nám v tomto období dostáva viac, ako by sme potrebovali.
Zrušenie VÚC je nemá požiadavka
Samosprávne kraje sú produktom politickej vôle. Ide o tzv. umelú samosprávu, ktorá vznikla preto, aby plnila konkrétne úlohy, hoci nemá historické ukotvenie. Veď ich vznik sa pôvodne opieral o tradíciu žúp, čo sa nestalo. Osem krajov máme preto, lebo sa poslanci Národnej rady 23. februára 2001 pri schvaľovaní veľkej novely Ústavy SR priklonili k symetrickému modelu.
To znamená, že počet samosprávnych krajov bude kopírovať počet krajov v rámci štátnej správy. Na vznik vyšších územných celkov (VÚC) preto bola nevyhnutná ústavná väčšina, a tá je potrebná aj na ich zrušenie. Lenže už teraz vieme, že februárové voľby nám neprinesú vládu s ústavnou väčšinou. Ale to nie je všetko.
V prvom volebnom období boli samosprávne kraje napojené výlučne na financovanie zo štátu. V podstate pôsobili ako štátne príspevkové organizácie. Už to ich pri vzniku výrazne spomaľovalo. Aj ďalšie nedomyslené kroky a takmer žiadna ochrana verejných služieb sa podpísali pod húfnu privatizáciu zdravotníckych zariadení. Nemocnice sa stali korisťou obchodníkov so zdravím. Menšia korisť v podobe lekární slúži ďalšiemu biznisu.
Krajskej samospráve v prvom rade ublížili nedomyslené kroky sprevádzajúce reformu verejnej správy. Dnes už nemá význam sledovať výhovorky, kto a do akej miery za to môže.
Reforma zakopla i v ďalších rezortoch. Napríklad v regionálnom školstve. Duál je takmer na kolenách, štát presunom odborného školstva na regióny rezignoval na to, aby zladil svoju hospodársku politiku s budovaním personálnych kapacít. Preto ministerstvo pôdohospodárstva nemá dosah na študujúcich farmárov, ministerstvo hospodárstva na kovoobrábačov a rezort dopravy na budúcich výpravcov. Tým si štát ublížil a samosprávnym krajom nepomohol.
Nedomyslené kroky uškodia
Na dokreslenie obrazu ešte môžeme spomenúť miliardový modernizačný dlh na rozbitých cestách a zákony, ktoré mali sprevádzať činnosť samosprávnych krajov, akurát že doteraz neboli prijaté. Problémov, ktoré sprevádzajú VÚC, nie je málo. Mnohé sú výsledkom zle nastavených procesov. Preto návrh na zrušenie druhej úrovne samosprávy je iba nemá požiadavka, ktorej chýbajú presné vyčíslenia návrhov zmien a dosahov. Išlo by o morálny risk, pri ktorom hrozí, že problémy nahradia ďalšie chyby. A ešte viac si ublížime.
Tieto a mnohé ďalšie fakty dokazujú, že krajskej samospráve v prvom rade ublížili nedomyslené kroky sprevádzajúce reformu verejnej správy. Dnes už nemá význam sledovať výhovorky, kto a do akej miery za to môže. Zdedili sme problém, ktorý musíme riešiť. Nie však tak, že modernizáciu samosprávy budú sprevádzať silné reči o zásadnej reforme. Lebo pri poznaní reality a krokov, ktoré jej ublížili, sú takéto postoje mimoriadne nezodpovedné.
Najskôr treba pomenovať príčiny, potom porovnať realitu s pôvodnými očakávaniami a následne urobiť systémovú inventúru. Iba tak môže vyzerať zodpovedný prístup ku skutočným riešeniam. Skloňovanie námetov bez dát, auditov a porovnania je len ľudová tvorivosť. A tej sme si od reformy verejnej správy užili viac než dosť.