Neobyčajný význam v americkej prezidentskej kampani získal Blízky východ, kde Spojené štáty zjavne strácajú pozície. Tým skôr potreboval Trump nejaké tromfové eso. Aspoň teda mediálne. Zaútočil „plánom storočia“. Údajným mierovým návrhom pre Palestínu, ktorý by vraj Izraelu umožnil získať široké uznanie v regióne.
Najdlhšie vládnuci premiér židovského štátu Benjamin Netanjahu, ktorého čoskoro čakajú nové parlamentné voľby (i ďalšie problémy ohľadom obvinenia z korupcie), preto nemohol nebyť nadšený. Práve takúto návnadu pre voličov potreboval.
Nebývalé prejavy uznania vyjadrovala aj vplyvná židovská loby za oceánom. Pre oboch potentátov je to teda osobne výhodný projekt. Kto je však nespokojný, to sú Palestínčania. Údajné „riešenie výhodné pre obe strany“ s nimi dopredu nik nekonzultoval a taktiež jeho predstavenie svetovej verejnosti sa odohralo celkom bez nich. „O nás, bez nás“ poznáme aj z československej histórie.
Nastolená dohoda nie je ničím iným ako len ďalším krokom v negácii politiky predchádzajúceho prezidenta USA Baracka Obamu, nadväzujúcim na preloženie americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema alebo na oficiálne uznanie izraelskej anexie Golanských výšin.
Toto rozhodnutie nepriamo legitimizuje iné nelegálne anexie, vrátane toľko kritizovaného pripojenia Krymu k Rusku. Brána sa tým navyše otvára aj k ďalším, už avizovaným anšlusom.
Dotyčný mierový plán prinesie len zlú krv. Metropola Svätej zeme má zostať Izraelcom, zatiaľ čo hlavné mesto štátu Palestína môže vzniknúť nanajvýš niekde blízko neho. Za hradbami. Iným zaujímavým, hoci očakávateľným aspektom by bolo uznanie dosiaľ ilegálnych židovských osád na okupovaných územiach.
A ako by mala vyzerať predpokladaná arabská štátnosť? Tristne. Geograficky úplne rozdrobená, jednotlivé plochy by mali spájať mosty a tunely! Kto si vie predstaviť životaschopnosť podobného útvaru, musí mať poriadnu fantáziu.
Len čo zazneli podmienky ustanovenia tohto „štátu“, závislého od mocného suseda, ihneď sa sčítanému človeku vybavili dejiny apartheidu. Juhoafrického systému, ktorý mal dlhé roky skvelé vzťahy s Izraelom. Konkrétne ide o to, že JAR pod vládou bielej menšiny vytvárala pre černošské kmene formálne nezávislé pseudoštátiky – tzv. bantustany. Často spravované skorumpovanými rodovými elitami.
Podmienky a okolnosti celej navrhovanej zmluvy sú nastavené jednoducho tak, že jedno je z nej jasné od prvopočiatku. Ak „plán storočia“ priamo nepodnieti ďalšie blízkovýchodné ozbrojené konflikty, tak o mier sa rozhodne nezaslúži.
Nepekná historická paralela sa do mysli vkráda tým vtieravejšie, že hypotetickému palestínskemu „celku“ pán Bieleho domu prisľúbil rozsiahle finančné injekcie. Investície, čo by nepochybne ešte viac navýšili už i tak obriu korupciu medzi rozhádanými Arabmi.
Súčasní palestínski predstavitelia vyjadrili svoje tvrdo odmietavé stanovisko ihneď. Hovoria o sprisahaní proti záujmom svojho ľudu. Na ich stranu sa pridalo Jordánsko, ktoré by s „nezávislou“ Palestínou ani nemalo hranice. Odpor dali vcelku samozrejme najavo aj v Teheráne a Ankare.
Ale z konania mnohých arabských politických hráčov sa dá vypozorovať, že záležitosť „palestínskych bratov“ postupne opúšťajú. Namiesto niekdajšej podpory pristupujú k tejto otázke čoraz pragmatickejšie. Nezriedka preto, lebo im skutočné vrásky na čele pridáva iný problém – mocenský vzostup Iránu s Tureckom, ktorému sa usilujú v spolupráci so Západom zamedziť.
Podmienky a okolnosti celej navrhovanej zmluvy sú nastavené jednoducho tak, že jedno je z nej jasné od prvopočiatku. Ak „plán storočia“ priamo nepodnieti ďalšie blízkovýchodné ozbrojené konflikty, tak o mier sa rozhodne nezaslúži.