Takým je pre všetkých Britov a Nebritov, pre ktorých EÚ, napriek jej nedostatkom, zostáva najvydarenejším mierovým projektom po druhej svetovej vojne. Brexit je čistou stratou pre Veľkú Britániu. „Žiadne partnerstvo nezabezpečí výhody plynúce z členstva v únii,“ zdôraznila v rozprave predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová.
Rabat, ktorý vydobyla Margaret Thatcherová
Brexit je aj čistou stratou pre EÚ. Napriek tomu, že sa Londýn usiloval prerobiť európsku integráciu na „svoj obraz“. Chcel iba voľný trh, ostatné – najmä sociálny rozmer integrácie – bolo britským vládam tŕňom v oku.
Britský povojnový kapitalizmus so silnými prvkami solidarity a s dôležitou úlohou štátu sa nástupom Margaret Thatcherovej postupne transformoval na „trhový“ kapitalizmus, v ktorom sa spoločnosť musela podriadiť trhu. Konzervatívna premiérka rada podčiarkovala: There is no Alternative (TINA). V preklade: Nie je žiadna iná alternatíva. Skratka TINA navždy prešla do ekonomického slovníka.
Keby bola Británia zostala v EÚ, bola by šampiónom bankovej a kapitálovej únie. Bude jej smutný odchod z európskeho spoločenstva aspoň príležitosťou pre sociálnejšiu úniu?
Thatcherová bola silným euroskeptikom, zastávala sa národnej suverenity a nezávislosti členských štátov od bruselských inštitúcií. Jej najväčší vklad do integrácie bol pri vyrokúvaní Jednotného európskeho aktu – prvej revízie Rímskej zmluvy, ktorú mnohí pokladajú za nástup neoliberalizmu v Európe.
V prospech Británie sa jej podarilo vyrokovať finančný mechanizmus, ktorý od roku 1985 redukoval príspevok jej krajiny do európskeho rozpočtu asi na 66 percent. Tento rabat sa nestal súčasťou európskych zmlúv a pri príprave viacročného finančného rámca sa o ňom opätovne rokovalo. Rabat sa stal svedectvom miery solidarity, ktorú bolo ostrovné kráľovstvo ochotné prejaviť voči iným.
Ako sa Británia rozhodla nepodieľať na Sociálnej charte a nielen na nej
Sociálnou chartou v Maastrichtskej zmluve z roku 1993 sa označuje Protokol o sociálnej politike a Dohoda o sociálnej politike medzi členskými štátmi Európskeho spoločenstva s výnimkou Veľkej Británie a Severného Írska.
Táto charta nie je žiadnym veľkým treskom. Ustanovuje, kedy sa môže pri rozhodovaní o sociálnych otázkach v únii použiť kvalifikovaná väčšina, kedy je potrebná jednomyseľnosť a ktoré otázky sa z rozhodovania úplne vylučujú. Napríklad minimálna mzda či práva odborov.
To, že sa konzervatívna vláda Johna Majora dištancovala od Sociálnej charty, nemôže prekvapovať. Nástup novej vlády Labouristickej strany Tonyho Blaira však nepriniesol kardinálnu zmenu. „Nová Labour“ a jej Tretia cesta napokon v intenciách prevažujúcej neoliberálnej agendy v tom čase v EÚ presadzovala modernizáciu sociálneho modelu.
Nemecký kancelár Gerhard Schröder („nová“ SPD) v známom prejave prednesenom 14. marca 2003 v Bundestagu to postavil ako dilemu: „Modernizovať alebo zomrieť?“ Teda prehrať v súťaži o konkurencieschopnosť a v úsilí o spravodlivejšiu spoločnosť. Povedal: „Ak zlyháme a nebudeme sa modernizovať…, nekontrolované sily trhu nás zmodernizujú samy a sloboda bude luxusom, z ktorého sa budú tešiť iba niekoľkí, nie mnohí.“
Napokon po nemalých otáľaniach a napriek odporu biznisu labouristi prijali smernicu vychádzajúcu zo Sociálnej charty o pracovnom čase. Británia a Írsko si vydobyli dvojročný odklad pri inej európskej smernici o participácii zamestnancov a informovanosti o dianí v podniku.
Ako Gordon Brown odložil podpis Lisabonskej zmluvy o jeden deň
Charta základných práv a slobôd EÚ je dokument, ktorý sa negocioval spolu s Lisabonskou zmluvou. Najkontroverznejším sa pre Blaira stal článok 28 Charty o práve na kolektívne vyjednávanie a niektoré akcie vrátane štrajku.
Ako pri rokovaní o Sociálnej charte i v tomto prípade si Briti vymohli výnimky: Európsky súdny dvor nemôže mať prevahu nad zákonmi Spojeného kráľovstva a hlava IV, ktorá obsahuje ekonomické a sociálne práva, nie je vymáhateľná, ak to nestanovuje britské právo.
Hovorí sa, že to neboli iné „neodkladné“ povinnosti, ale nechuť podpísať Lisabonskú zmluvu, ktorá rozhodla o tom, že sa labouristický premiér Gordon Brown nezúčastnil na ústrednej ceremónii podpisu zmluvy v decembri 2007 v Lisabone. Vymohol si totiž náhradný termín o deň neskôr pri obede, ktorý pre hlavy štátov a vlád podávala portugalská vláda.
Pre konzervatívca Davida Camerona i labouristu Jeremyho Corbyna bola premiérska stolička dôležitejšia ako liberálna či sociálna Európska únia. Inými slovami, keby bola Británia zostala v EÚ, bola by šampiónom bankovej a kapitálovej únie. Bude jej smutný odchod z európskeho spoločenstva aspoň príležitosťou pre sociálnejšiu úniu?