Oficiálna nezamestnanosť klesla pod päť percent. Aj keby v súvislosti s očakávaným ekonomickým ochladením opäť narástla, zrejme to už nebudú dvojciferné čísla, aké dosahovala v porevolučných 90. rokoch alebo v čase krízy v rokoch 2009 až 2012.
S tým súvisí aj menej viditeľný, no jasne prítomný pokles vysťahovalectva zo Slovenska. Ak v období 2004 a 2005 sa od nás odišlo okolo 80-tisíc ľudí ročne, v rokoch 2011 až 2015 každý rok priemerne 16-tisíc, tak v roku 2018 tento exodus klesol na 3 300 osôb.
Krajina prisťahovalcov
Zdá sa, že v súčasnosti sa ich viac do vlasti vracia, než ju opúšťa. Je to logické, pretože v dôsledku rastu platov a životnej úrovne sa už nášmu občanovi veľmi neoplatí ísť vykonávať manuálne práce do Rakúska či Británie. Veď ak sme pred pár rokmi rozdiel v mzdách medzi Slovenskom a Západom rátali v násobkoch, dnes ho počítame skôr v percentách.
Stále sa stenčuje zoznam štátov, do ktorých sa Slovákom ekonomicky oplatí emigrovať. Také voľakedy vysnívané destinácie ako Grécko, Taliansko, Španielsko to už nie sú. Ale pretrváva „odliv mozgov“ – vysokovzdelaných odborníkov (vedci, lekári, IT špecialisti), ktorí doma vzhľadom na štruktúru ekonomiky a fungovanie spoločnosti nedokážu nájsť primerané uplatnenie alebo adekvátny plat. No posun od masovej emigrácie príslušníkov všetkých profesií k odchodu zúženého vybraného segmentu je pozitívny jav, ktorý by sme nemali podceňovať.
Dnes rozhodne platí, že viac ľudí sa na Slovensko sťahuje, ako z neho odchádza. Okrem návratu našich občanov sú to najmä pracovníci z Ukrajiny, Rumunska, Česka a zo Srbska. Musíme to chápať ako priaznivý vývoj, lebo stále ide o imigrantov, ktorí sa dokážu u nás ľahko integrovať.
Dnes rozhodne platí, že viac ľudí sa na Slovensko sťahuje, ako z neho odchádza. Okrem návratu našich občanov sú to najmä pracovníci z Ukrajiny, Rumunska,Česko a zo Srbska. Musíme to chápať ako priaznivý vývoj, lebo stále ide o imigrantov, ktorí sa u nás dokážu ľahko integrovať. Za rok 2018 k nám prišlo 7 200 ľudí, čo je asi dvakrát viac než odišlo.
Tento trend pokračoval aj vlani. Musíme preto zmeniť pohľad na Slovensko. Z krajiny vysťahovalectva sme sa zmenili na krajinu, ktorá je cieľom početných prisťahovalcov za lepším životom. Nie je na tom nič nezvyčajné. Takouto transformáciou svojho času prešli i štáty západnej Európy.
Tri etapy vývoja
Ak sa pozeráme spätne na vývoj po roku 1989, môžeme ho rozdeliť na niekoľko etáp charakterizovaných problémami, ktoré sme dokázali vyriešiť. V prvej etape – v období asi tak do roku 2000 – sme prešli na trhovú ekonomiku a v politickej oblasti na model pluralitnej demokracie, ktoré sme aj uhájili.
To sa vo viacerých postsocialistických štátoch nepodarilo a vývoj v nich vyústil do nastolenia autoritárskych režimov (Bielorusko, stredoázijské krajiny). Získali sme vlastnú štátnu nezávislosť a deklarovali sa hodnotovo a politicky ako súčasť demokratickej Európy.
V druhej etape (2000–2010) sme riešili naštartovanie ekonomiky, dosiahli sme členstvo v NATO, EÚ, eurozóne aj Schengene. Tým sme sa formálne zaradili medzi najviac integrované európske štáty. No a v tretej etape (2010–2020) sme dokázali zvýšiť reálnu kvalitu života, redukovať uvedenú nezamestnanosť a vysťahovalectvo. Môžeme povedať, že skupina najvyspelejších postsocialistických krajín (Česko, Slovinsko, Slovensko, Litva a Estónsko) sa v základných ekonomických ukazovateľoch dotiahla na úroveň „južného krídla EÚ“ (Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Grécko).
Ďalšie reformy sú nevyhnutné
Ďalší priaznivý vývoj však nie je zaručený a bude od nás vyžadovať mimoriadne úsilie. V nasledujúcich rokoch sa musíme zamerať na modernizáciu ekonomiky, prechod na technologicky vyššiu úroveň a odvetvia s vyššou pridanou hodnotou (nielen v priemysle, ale aj v oblasti služieb, kreatívnej ekonomiky a pod.).
Nevyhnutným predpokladom na to je vhodná reforma školstva, vedy, života a neoficiálnych pravidiel na univerzitách a vedeckých pracoviskách i masívne investície do týchto oblastí. Treba zmenšiť regionálne rozdiely, čo nebude možné bez dobudovania dopravnej infraštruktúry. V zmenenej medzinárodnej a bezpečnostnej situácii musíme viac energie venovať zvýšeniu obranyschopnosti štátu, čím by sme nemali myslieť len nevyhnutnú modernizáciu ozbrojených síl.
V spoločnosti však najviac cítime volanie po očiste a modernizácii politického života, potlačení korupcie, zmene pravidiel fungovania politických strán, odstránení „papalášskeho modelu“ z politiky a po jej podriadení presným pravidlám a verejnej kontrole. Ak budeme v načrtnutých reformách úspešní, v roku 2030 budeme môcť napísať, že sme sa v podstate stali plnohodnotnou súčasťou vyspelej západoeurópskej civilizácie.
Otázka, či v uvedenom roku nebude už západná Európa ako celok technologicky a ekonomicky zaostávať za USA a novými centrami na Ďalekom východe, je na samostatnú diskusiu.