Spoločnosť v dvoch hlbokých zákopoch

Slovensko patrí medzi menej početné šťastné krajiny, v ktorých pretrváva nie síce ideálna, ale predsa demokracia. Oproti väčšine sveta máme výhodu, že občan môže zabojovať pri výbere z niekoľkých ponúknutých variantov ďalšieho nasmerovania vývoja.

14.02.2020 14:00 , aktualizované: 17:00
debata

Od možnosti po realitu vedie však dlhá a zložitá cesta. Nestačí mať iba demokratickú ústavu, spravodlivé zákony a sľubné predsavzatia. Hlavným faktorom ostáva človek – politik aj volič. Nielen u nás, ale vo väčšine Európy sa aktéri politiky menia. Stúpenci klasickej demokracie zalamujú rukami. Britský politológ Colin Crouch tento trend nazval postdemokraciou.

Záverečná fáza predvolebného súboja by logicky mala vyústiť do toho najlepšieho, čo si pripravili súperiace elity a ich volebné tímy. Ak by však Marťan pristál na Zemi, nemilo by ho prekvapilo to, čo by počul a videl pri porovnaní s prečítanými učebnicami politológie.

Vývoj od volieb k voľbám je nemilosrdný. Občanovi sa málo ponúkajú reálne alternatívy. Prežívame najhrubšiu kampaň. Vecnosť ustupuje negatívnym emóciám a obsah forme. Argumentáciu nahrádzajú osobné útoky. V hre je nielen obraz budúceho Slovenska, ale aj viera jeho obyvateľov v demokraciu ako takú.

Spoločnosť sa neocitla na dvoch stranách diskusného stola, ale vo dvoch hlbokých zákopoch. A tam býva v stávke iba život a smrť, nepočúvajú sa slová, ale len svišťanie guliek a rachot granátov.

Naša vlasť za posledné tri desaťročia zažila veľa prelomových chvíľ. Koniec monostraníckeho systému, vznik modernej štátnosti, pád režimu Vladimíra Mečiara a ďalšie výmeny vládnucich garnitúr. Počas starších kampaní všeličo vyšlo z úst súperiacich strán, no nikdy sa toľko nedarilo vulgárnosti ako v súčasnosti. To, čo by bolo kedysi nepredstaviteľné, sa stáva normou.

Zodpovedný občan, ktorý baží po faktoch a hodnoteniach, to nemá jednoduché. Tomáš G. Masaryk stotožňoval demokraciu s diskusiou. Iba v pokojnej výmene názorov sa nájdu rozumné riešenia. Pravda nie je zakliata v monológoch. Ako sa dnes diskutuje a existuje vôbec funkčný politický dialóg?

Slovensko sa od vzniku štátnosti v mnohom posunulo dopredu, ale v niečom skĺzlo tam, kam hádam nechcelo. Záujemcovia o politický Olymp sa vlastne medzi sebou nerozprávajú. Zväčša sa iba osočujú a nepriamo tým dehonestujú súperových voličov. Potom sa čudujú, že veľmi neprechádzajú k nim…

Spoločnosť sa neocitla na dvoch stranách diskusného stola, ale vo dvoch hlbokých zákopoch. A tam býva v stávke iba život a smrť, nepočúvajú sa slová, len svišťanie guliek a rachot granátov. Prežívame občiansku vojnu, našťastie iba studenú. Bojuje sa hlava-nehlava o vedomie či skôr o podvedomie ľudí. Vyostrené osobné útoky a podávanie trestných oznámení za vyslovené vety otvorili problém hranice slobody prejavu, jednej z najväčších túžob mnohých generácií.

V politickom jazyku pribúdajú mená zvierat, ktoré slúžia ako ostré nadávky. Iste, starý kontinent, na rozdiel iných, napríklad himalájskych krajín, v ktorých žije skoro polovica planéty, si udržuje antropocentrické tradície. Človek, pán Zeme, na prvom mieste. Ale vyznieva prinajmenšom smiešne, keď aktéri správne broja proti tradičnému rasizmu a súčasne iné biologické druhy dehonestujú. Čo si asi pomyslia občania indického subkontinentu a najľudnatejšej krajiny sveta, v ktorej sa začal rok potkana?

Studenú vojnu od horúcej nedelia dlhé míle. Narušovanie mítingov akejkoľvek strany, i tej bez koaličného potenciálu, môže otvoriť Pandorinu skrinku s nežiaducim bumerangovým efektom. Z nevinnej iskry zvykne vzplanúť neregulovaný požiar.

O dva týždne sa skončí hra na voliča. Vyretušované tváre na bilbordoch stratia na význame a jazyk bude musieť byť nahradený mozgom. Súperov čaká dlhé vyjednávanie a ťažké vládnutie. V každej koaličnej vláde treba elementárnu dôveru, o ktorú sa teraz sokovia nesnažia.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kampaň #studená vojna #sloboda prejavu #Colin Crouch #postdemokracia #politický dialóg